Tomáš Horváth: Antikvariát

Priznám sa, že po prečítaní prvých strán som mal chuť ju zavrieť a vrátiť do knižnice bez ďalších okolkov. Prvé dve poviedky sú absolútne haluzné, veď aj vo Vianových dielach je viac poriadku... ani vtipné to nebolo, ani hlboké, proste len haluzné. Ale cesty v MHD a malá hmotnosť knihy ma motivovali nevyhodiť ju z kabely. A tak som s prekvapením v Osídlach, tretej poviedke, našiel veľa efektných spojení, obrazov... pritom som na strednej škole rozhodne nebol priaznivcom lyrizovanej prózy.

Ďalší text spočiatku na rozhraní medzi sherlockovinou, paródiou na ňu a analytickou štúdiou detektívneho žánru sa nakoniec tak zauzlí, že čitateľ žasne. Opäť halúzka, ale tentoraz kvalitná. Kto zabil v zvnútra uzamknutej miestnosti? Kto záhadu vyrieši?

Posledná štvrtina knihy obsahuje kratšie poviedky, ktoré celkom ušli. Ako človek s počítačovým vzdelaním zahŕňajúcim aj formálne jazyky som ocenil najmä poslednú o degeneratívnom, pardon, generatívnom programe produkujúcom celé trsy alternatívnych príbehov.

Po dlhšom čase si dáme krátky úryvok pre ochutnanie. Vyberám ho práve z "detektívky":

Dvere odolali. "Ešte raz!" vykríkol som. Na "tri" sme sa opäť spoločne vrhli proti masívnym dubovým dverám. Tentokrát bolo naše úsilie korunované úspechom.

Vovalili sme sa do pracovne, Gilbert zakopol a strepal sa na zem.

"Naskytol sa nám príšerný pohľad."

Clayton sedel oproti dverám na stoličke a výsmešne na nás pozeral.

"Ale som vás dostal!" zachechtal sa. "Vystrelil som do skrine a vy už ste sa nádejali, že som otrčil kopytá, hahaha!"

Lenže to nepovedal. Čakal som, že to povie, keď na nás tak výsmešne pozeral, ale svoj vtip nekorunoval žiadnou poznámkou v tomto štýle: azda preto, lebo na čele mu zívala malá čierna diera, ktorú akoby mu do čela vyvŕtal nejaký malý, svižný červík.

Takže dalo sa, ale zloženie celej knihy je dosť nevyrovnané, prvé dva texty ma absolútne neoslovili.