Jiří Kulhánek: Noční klub I. a II.

Totiž, keby som o tejto dvojknižke písal hneď po prečítaní, asi by ste ma s mojimi dojmami niekam poslali. Boli by to samé superlatívy. Fantastická fantastika, brutálna masakra, neskutočné opisy, bleskurýchla akcia, plány v plánoch iných plánov... ale čo by ste z toho mali. Ešte by som sa tak nanajvýš zmohol na konštatovanie, že AIF považuje Noční klub za najlepší Kulhánkov román a pritom jeho Cestu krve zaradil do pamätného výberu svojich 10 románov... paradox.

Mesiac prešiel. Dnes Noční klub považujem za fantastickú fantastiku, brutálnu masakru, obsahujúcu neskutočné opisy, bleskurýchle akcie, plány v plánoch iných plánov... ale pridám niečo viac.

Najskôr drobný náčrt dojmov, ako som to postupne čítal. Nočný klub je doslova podzemné spoločenstvo spravodlivých, bojujúce už celé storočia nelegálnymi prostriedkami za práva utláčaných. Toto sa čitateľ dozvie hneď na začiatku knihy a po rozprávaní o niekoľkých akciách začne mať (mylný) dojem, že o tomto bude kniha. Ako vravím, omyl. Presnejšie Omyl s veľkým O.

Pretože aj keď členovia Nočného klubu sú veľmi schopní zabijaci, sú nulami v porovnaní s bytosťami, s ktorými sa v knihe stretnete po strane 100. Povedzme takí upíri. Rýchli, krvilační (aj keď ľudská krv im v skutočnosti vôbec nešmakuje, dávajú prednosť hydine alebo rybám), nečakane dobrí aj zlí. Veľmi sa mi páči pohľad malej siroty z bývalého Sojuzu:

"Všíchni zděs vampyry!" důležitě mi pošeptal Voloďa. Seděl vedle mě na posteli a při prudším pohybu ještě křivil tvář - obvazy mu pod svetrem dělaly hrbol.
"Ale hodní, ne?"
"Da, ale žádnyj mne nechce kousnout, abych i já býl vampyrom. Skaží jim, Tobíaš, skaží, ať oni kousnou mě!" udělal na mě loudivé oči a přísne se podíval na Karolínu, která na něj nevychovaně cenila zuby.

Lenže aj upíri sú v zásade padavky v porovnaní s Druhou rasou - a tak ďalej. Kto je tu najvyšší boss, kto rozhoduje? Dá sa na tom niečo zmeniť?

Všade potoky krvi, desiatky a stovky mŕtvych, v jednej chvíli podobná scéna vyústila do Pacha hybského zbojníka, keď sa hlavný hrdina zhovára s hlavičkou bez telíčka a následne ju spája s telíčkom bez hlavičky. Najsilnejší dojem déja vu som mal pri vstupe hrdinu do mrakodrapu Takamoto Tower. Silne mi to pripomenulo scénu z Matrixu, keď Neo a Trinity zmasakrujú vstupnú halu budovy, v ktorej agenti väznia Morpheusa. Ale Tobiáš masakruje viac...

Ak by som mal niečo kritizovať, asi by som vybral prestrelku s pražskou električkou v hlavnej úlohe. Tá bola pritiahnutá za vlasy. Alebo superhrdinstvo Tobiáša - ale nikde nepíšem, že to s ním nakoniec dopadne dobre, že?

Milovníkom fantastickej akcie rozhodne odporúčam. Len treba mať silný žalúdok. Lebo nasledovná scéna je v knihe úplne bežná:

Lehkým švihem zápěstí jsem Lyalla poslal na druhou stranu sálu, kde se nabodl na rohatou hlavou zlaté sochy.
Pak začala jatka.
***
Bylo mi úplně jedno, že to jsou také upíři. Mnozí měli v šatech díry po Red Baronovi (pozn. JL: guľomet) .
Myslím, že je to nemuselo trápit.
Vzduchem létali kusy těl, a upíří krve bylo tolik, že jsem si připadal jako ve sprše.
...
Udělal jsem něco, co by normálně byla sebevražda: roztočil jdem sa kolem dokola, čepel ve výší prsou - v okolí najednou stálo velké množství trupů končících taky ve výši prsou. Jaká zvláštní shoda okolností.

[Kúpte si knihy v kníhkupectve Martinus a môžete mi nadávať, lebo z toho budem mať aspoň províziu :-) Oni síce tvrdia, že je vypredaná, ale môj výtlačok je z dotlače z minulého roku, takže snáď by ju mohli niekde schrastiť... alebo sa oplatí zájsť do kamenného kníhkupectva?]