Vyšli v časopisoch a sú úplne nezávislé. Prvý z nich je temer realistickým obrazom života spisovateľa 70. alebo 80. rokov v Moskve, Felixa Sorokina. Temer realistickým, lebo do deja predsa vstúpi niekoľko drobných motívov z vedeckej fantastiky, napr. bezchybná Merlina = MERač LIterárneho NAdania. Je pokušením asi každého autora vedieť to, čo sa podľa mňa nedá odmerať: kvalitu umeleckého diela. Každé umenie je vecou názoru, má základné prvky a zákonitosti, ktoré treba rešpektovať, ináč každý vie, že má pred sebou blbosť. Ale i v rámci týchto pravidiel je možné tvoriť tak bohato, že nemožno nájsť dvoch ľudí, ktorí by na umenie mali rovnaký názor.
Vrátim sa k Felixovi. Je dobrý, aspoň podľa mňa. Hýri nápadmi - vlastne sú to sami Strugackovci. Doslova rozhdzujú motívy a námety, na jednej stránke je ich toľko, že by iným stačili na horu kníh. V tomto sú mi sympatickí, myšlienka za myšlienkou, hluchých miest málo. Felix spomína na svoju minulosť, svoje písačky, poučné pre takého grafomana ako ja.
A nakoniec je tam i kritika. Niektoré zákonitosti sovietskeho života, ktoré sme i my poznali, sú hyperbolizované do komických rozmerov. Napríklad reakcia trafenej husi Rogožina, keď si z neho vystrelil kolage spisovateľ. Vycikal do snehu pred Domovom spisovateľov nápis: "Rogožin, milujem Ťa!" Rogožin to hnal vyššie a vyššie, žiadal grafologickú analýzu, na každom stupni sa mu smiali, až sa za bruchá chytali, nakoniec úspešne vyštval na miesto činu komisiu Zväzu spisovateľov. Vtipkár sa z obáv priznal - no zároveň dotiahol vtip do konca tak, že ako dôkaz neviny čajom napísal do snehu veľký nápis: "Rogožin, opovrhujem tebou!"
Druhý príbeh má nohatší, pardon, bohatší vedeckofantastický obsah. Hlavným hrdinom je opäť spisovateľ, Viktor Banev, ktorý je na návšteve v rodnom meste, kde sa dejú čudné veci. Stále prší a ľudia zo všeličoho obviňujú okuliarnikov alias mokrošov, čiže chovancov ústavu - leprozória. Vraj spôsobili zmenu počasia, odlákali mačky z mesta, huckajú deti proti dospelým... a nakoniec sa ukáže, že majú pravdu.
Chovanci ústavu, mokroši, sú vlastne ľudia s inou genetickou výbavou. Nový druh. Pokročilejší. Z tohoto jednoduchého predpokladu je vybudovaný celý reťazec udalostí zasadený do reálií diktátorskej krajiny, ktorá bola komunistická a udial sa v nej pred dlhším časom prokapitalistický prevrat. (Napr. hlavný lekár leprozória je vraj tajný komunista.) Toto napísali Strugackí v roku 1987. Čudujete sa, že mali v ZSSR problémy, keď videli to, čo mnohí len tušili alebo ani netušili? Pritom nerobili nič zlé, len rozmýšľali a písali.
Veľmi dobrá kniha. Pravda, Les (v slovenčine Slimáčik na úbočí) bol podľa mňa lepší, ale to pre Chromý osud nie je žiadna hanba, skončiť až za Lesom.
(písané 9. augusta 2005)
