3x dočítané a lepšie ako minule

Boris Vian: Mravenci
Viana ešte v časoch vysokej školy čítal môj spolubývajúci. Dlho ma nezaujal, ale potom som v antikvariáte narazil na zväzok obsahujúci dva romány naraz, Penu dní a Jeseň v Pekingu. Užil som si ich. Mravcov som našiel tuším v rodičovskej knižnici, tak si vravím, to nemôže byť zlé. Ale mohlo. Začalo to dobre, titulná poviedka má pointu, no potom to išlo od desiatich k piatim. Mne trochu toho surrealizmu nevadí, no čoho je moc, toho je príliš. Nedočítal som to... rozhodne toto nedosiahlo kvality iných Mravcov .

Robert Rankin: Armageddon jako muzikál
Túto knihu som vyťažil z poslednej návštevy knižnice. Nejaký Terry Pratchett sa o autorovi vyjadril, že je jedným z mála ľudí, ktorí ho dokážu rozosmiať. Neviem presne, či ide o pochvalu... :-P Každopádne v Armageddone je rozohraná komplikovaná zápletka bežiaca naraz na dvoch planétach. Na Zemi a na Pchargu, pričom Pchargovia majú Zem ako jedno veľké štúdio pre celé storočia bežiacu soap operu. A keďže každý seriál sa raz skončí, Zemi hrozí osud podobný ako pri stavbe povestnej galaktickej diaľnice. Inými slovami o nás bez nás. K tomu, čo sa deje na Zemi... deje sa tu chaotická blízka budúcnosť, vládnu tu tri náboženstvá: scientológovia (Hubbard večne živý), katolíci (vedení pápežkou Johankou) a budhisti (s bossom Dalaj Láďou, ktorý u svojich prívržencov vypestoval podmienený reflex v podobe konzumácie buddhavaru). Aj z tohto krátkeho výčtu je vidieť, že Rankin nešetrí šialenými nápadmi a ešte šialenejšími kombináciami. Pripočítajte si k tomu Elvisa tiež večne živého alebo časovú kapustičku (nech už je to čokoľvek) a vznike... niečo trochu príliš prekombinované. Nie je to úplne, ako keď psíček a mačička piekli tortu, ale skoro. Dočítal som, ale mnohé motívy mi zostali trochu zastreté. Možno by som tomu mohol ešte dať druhú šancu, inokedy.

Franz Kafka: Zámok
Už celé roky som si tento legendárny nedokončený román chcel prečítať. Vykutal som ho pre zmenu v knižnici mojej milej v jej rodisku a ukoristil som si ho do Bratislavy. Čítal som ho dlho, je dosť ťažký a nemal som naň náladu každý deň. Napriek tomu ma veľmi oslovil. Zememerač so sugestívnou iniciálou K. prichádza do dediny, kam ho zo zámku pozvali čosi pomerať. Zdá sa, že by to nemal byť problém, stačí, aby sa dohodol, že čo vlastne presne s ľuďmi zo zámku. Lenže do zámku, ktorý je nad dedinou nie je cesta rovná ani krivoľaká. Drobný problémik sa nafukuje do obrovských rozmerov a po istom čase už K. nevie, kde je sever, každým krokom niečo pomrví a dedinčania sa len čudujú jeho naivite, vysvetľujú mu, ako hlúpo koná a K. nechápe. Neúspechy na každom fronte ho nekonečne unavujú. Úradné príkazy, úradné zákazy, nezachytiteľní bezchybní chybujúci všemocní úradníci, spisy, tajomníci, výsluchy. Vždy nová a nová vrstva byrokracie mu znemožňuje urobiť skoro čokoľvek. V takomto pochmúrnom tóne by som mohol písať ešte mnoho riadkov, ale načo... Kafka to napísal stokrát lepšie, oplatí sa to prečítať.