Hlavný hrdina Tarl Cabot je opäť na Gore. Je nahnevaný na kňazov-kráľov, ktorí vraj z diaľky hôr vládnu celej planéte. Nikto o nich nič bližšie nevie, nikto ich nikdy nevidel. Presnejšie, kto ich odišiel navštíviť, už sa nevrátil. Znamená to teda, že neexistujú, a všetko okolo nich sú len povesti a legendy? Nechcú, aby ich ľudia videli? Čo z toho majú, že vládnu ľuďom, od ktorých nič nechcú?
Začiatočné pasáže sú ortodoxne fantazijné, neskoršie mystické ... a potom sa vhupne do stále zbesilejšie sa rútiaceho deja temer čistej sci-fi. Skutočnosť o kňazoch-kráľoch je nečakaná a podľa mňa i originálna. A nejde len o nich.
Viete si napríklad predstaviť mysliacu rasu, ktorej hlavným zmyslom je čuch? Vedia vydávať presne modelované pachové signály, dokonca majú pachové umenie neviditeľné ľudským očiam a málo citlivému čuchu. Tma pre nich nie je prekážkou, slabá hygiena áno.
A čo smrť? Kto sa na ňu môže tešiť tak veľmi, že keď sa objaví možnosť zomrieť, vrhá sa vpred? Napríklad niekto, komu hrozí osud horší ako smrť, obrat často používaný zloduchmi vo filmoch a knihách. Alebo niekto odsúdený na nekonečný život, nemusí to byť ani živorenie, len nesmie mať koniec - to tu bolo už v gréckych bájach. Alebo niekto, komu vlastná smrť prináša nekonečné potešenie, orgazmus všetkých orgazmov.
Áno, niektoré motívy sú tu len nahodené, iné sú rozpracované a vyťažené až na dno. Keby len Tarlovi Cabotovi nevychádzalo všetko tak jednoducho... a z formy zvolenej autorom (zápisky odovzdané osobne Tarlom editorovi) je jasné, že to Tarl nejako rozchodí.
Vzhľadom k ďaľším x dielom je jasné, že koniec je opäť začiatok. (A smrť je zrodenie? Nie, vták Fénix zostal vo včerajšom Harrym Potterovi.)
(písané 11. septembra 2005)
