Monika Kompaníková: Biele miesta

Tým nevravím, že Biele miesta sú zlá kniha. Pravda, asi v jednej tretine som ju skoro znechutene odložil...

... ale bolo to práve tým, že som nemal náladu. Už sa mi nechcelo vstrebávať ďalšie negatívne naladené pohľady do minulosti chudobnučkej rodiny odkiaľsi z krpatej dedinky pánubohu za chrbtom. Nie, nebola v tom nostalgia. Boli to ostré spomienky na nespravodlivosť osudu. Človek si rodičov nevyberá, ani súrodencov, ani miesto, kde sa narodí, ani...

... a keď sa tých handicapov zíde niekoľko naraz, nie je to práve ideálna štartová čiara do života.

Otec nikde. Matka poslabšieho rozumu na invalidnom. Padajúca chalupa. Prišelci v malej dedine, ktorá sama ako obec živorí. Môže to dopadnúť dobre?

Nuž, ako sa to vezme. Príbeh nie je vyrozprávaný chronologicky, preskakuje medzi mnohými časovými rovinami a občas som sa v tom nevedel zorientovať.

Čo som ešte nespomenul? Jáj, sex. Ako (skoro) v každej súčasnej slovenskej beletrii, sex byť musí. Tentoraz sa sústreďuje do príbehu ešte vlastne detskej lásky. Je to také kultivované, že by sa mnohí spisovatelia mohli učiť.

Len keby to nebolo také smutné. Keby bola rovnako dobre napísaná zábavná kniha alebo aspoň neutrálna...

... vidíte, padá to na mňa ešte teraz, pri písaní.