Erich Maria Remarque: Čierny obelisk

Aj zameranie románu je v istom zmysle podobné. Protivojnové (čo sa odráža najmä v hodnotení nacionalistických hnutí), moralistické (aspoň pokiaľ ide o lakomosť alebo kamarátstvo, nie však vzťahy muž-žena, tu je Remarque pomerne voľnomyšlienkársky), spoločensko-kritické (dôchodcovia ožobračení v čase cholery, teda finančnej - dôchodky sa vždy zvyšujú trochu dosť neskoro oproti cenám). Pravda, kulisy sa trochu zmenili. Žiadny front, pekne malé mesto s tromi pohrebníctvami a v jednom z nich Bodmer pracuje. Okrem toho doučuje, hrá na organe na omšiach a fláka sa so ženami.

Postáv je tak akurát, aby sa v nich človek nezačal strácať, ale zase aby ich nebolo primálo. Zvláštnou osobou je bohatá schizofrenička, ktorú Bodmer navštevuje a robí s ňou všeličo. Až kým sa niečo nezmení...ukáže sa, že schizofrenička je veľmi plnková, vlastne úplne iná trieda ako Bodmer.

Na druhej strane ulice naproti pohrebníctvu sídli konský mäsiar a jeho manželka Líza. Po jej tele túžia mnohí, ale vyvolený môže byť len málokto. Bodmer nepatrí ani do prvej kategórie, lebo však Líza si vyvolila jeho kamaráta z frontu a takému sa do kapusty nelezie.

Ale aby som nezabudol na hádam najbizarnejší motív knihy. Samozrejme nehovorím o demonštráciách sily naci(onali)stov, tie dnes máme tiež. Myslím tým hyperinfláciu, ktorá postihla Weimarskú republiku na začiatku 20. rokov 20. storočia. (Mimochodom, tieto dve veci nakoniec spolu dosť súvisia.) Peniaze strácali hodnotu priamo pred očami a ku koncu mal bilión mariek dosť chabú hodnotu. Kto mohol, ten sa snažil držať reálny hnuteľný i nehnuteľný majetok, len prepánakráľa nie hotovosť. Zaplatiť o týždeň neskôr znamenalo zarobiť... dosť. Toto zatiaľ nemáme, ale čo nie je, bohužiaľ môže byť.

A kde sa vzal obelisk v názve? Čierny obelisk je symbolom. Stojí v záhrade pohrebníctva spolu s ďalšími pomníkmi. Jeden ožran - feldvébel naňho močí, žiaden zákazník ho nechce, ale vlastne ho z pohrebníctva ani predať nechcú, nakoľko je to investícia nezachytená infláciou.

Silno odporúčam.

Nasleduje zopár úryvkov, ktoré ma zaujali, z najrôznejších dôvodov.

Na tému lásky k blížnemu pokrvne spriaznenému.

Čítam v novinách rodinné správy a vystrihujem oznámenia o úmrtí. To mi vždy vracia vieru v ľudstvo - najmä po večeroch, keď musíme častovať svojich dodávateľov a agentov. Keby to záviselo od oznámení o úmrtí, bol by totiž človek absolútne dokonalý. Existujú tu iba dokonalí otcovia, vzorní manželia, príkladné deti, nezištné obetavé matky, všetkými oplakávaní starí rodičia, obchodníci, oproti ktorým je František z Assisi bezohľadný sebec, láskaví generáli, ľudskí prokurátori, takmer svätí výrobcovia zbraní - slovom, keby sme uverili nekrológom, potom by na zemi žili zástupy bezkrídlych anjelov, o ktorých sme dosiaľ nevedeli.


Na tému kladnej úlohy, ktorú štát hrá v našich životoch.

Červeno opečiatkované Hopfove tisícmarkovky boli poslednou zástavou nádeje; oddávna sa verilo, že raz budú mať pôvodnú hodnotu. Nikde nie je na nich napísané, že sú vymeniteľné za zlato, a keby aj bolo, štát, tento nepolapiteľný podvodník, čo sám spreneveruje bilióny, ale posadí do chládku každého, čo spreneverí čo len päť mariek, by už vyhútal nejaký fígeľ, aby ich nevyplatil.


Na tému nacionalizmu:

Spolok vojnových veteránov, ktorý nastúpil pod Wolkensteinovým vedením pred pamätník, bol roku 1918 pacifistický; teraz je už vyslovene nacionálny. Wolkenstein šikovne premenil spomienky na vojnu a pocit kamarátstva, čo mal takmer každý, na vojnovú hrdosť. Kto nie je nacionalista, špiní pamiatku padlých hrdinov - tých úbohých, zneužitých padlých hrdinov, ktorí by si ešte radi požili na svete. Ako by boli Wolkensteina zmietli z pódia, na ktorom práve reční, keby to len mhli urobiť! Sú však bezmocní a stali sa majetkom tisícov Wolkensteinov, ktorí ich využívajú pre svoj egoistické ciele, ktoré skrývajú za slovami ako láska k vlasti a národné povedomie.


Na tému "náš zákazník, náš pán":

Rozmýšľam, či mám tejto nemilosrdnej čertici spomenúť náhrobok v podobe sarkofágu, ktorého kryt sa trochu odchlopil, odkiaľ trčí kostlivcova ruka - ale nechám to tak. Naše pozície sú nerovné; ona kupuje a ja predávam, ona ma môže šikanovať, ja ju nie - čo ak si predsa len dačo kúpi?


Na tému pozorovacích a hodnotiacich schopností žien:

Dámy sa pozdravia výrečnými úsmevmi policajných agentov.
[...]
Pozriem pod stôl Renée má skutočne topánky z jašteričej kože. Ako to Gerda posediačky zbadala, to je jedna z večných záhad ženskej povahy. Je nepochopiteľné, že tieot vlohy ženského pohlavia sa ešte prakticky nevyužili - napríklad v delostrelectve na pozorovanie nepriateľa v pripútanom balóne alebo na podobné kultúrne účely.


Na tému "ako sa zoznámiť a známosť si udržať":

"Nikdy nekomplikuj jednoduché veci. Je to jedna z najväčších múdrostí. No veľmi ťažko sa uplatňuje. Najmä intelektuálom a romantikou."
[...]
"Nikdy sa však nepredvádzaj ako duševný Herkules, keď to isté dosiahneš s novými nohavicami. Tak svojho partnera aspoň nedráždiš, nemusí sa namáhať, aby ťa napodobňoval, zostaneš pokojný a chladnokrvný a všetko, čo chceš, ti spadne, obrazne povedané, do lona."