Viliam Klimáček: Námestie kozmonautov

Možno boli moje očakávania o štipku väčšie ako mali byť. Čakal somniečo temer vieweghovských dimenzií, čo sa nenaplnilo. Ale toneznamená, že by sa Námestie kozmonautov čítalo zle. Nie, bolo tocelkom dobré. Celkom, ale nie úplne.

Najväčšiu výhradu mám k pointe. Je taká nijaká, možno som ju lennepochopil. Záver je akýsi rozmazaný, čo nakoniec nie je v románochvýnimkou, na myseľ mi prichádza ešte oveľa veľkolepejšia sága - Pánprsteňov. Po zničení prsteňa sa to v ňom ešte pekných strán ťahalo, ikeď už bolo prakticky vsjo jásno. Lenže Námestie kozmonautov má aj túpointu pred záverom takú nijakú. Človek (ja) to číta a stále sa ničprelomové nedeje, teda prelomové také, aby sa to dalo považovať zalogické a pritom prekvapivé vyústenie príbehu.

S pominutím predchádzajúceho odstavca však nachádzam len samé pozitíva(a životné istoty):
- Socík z národa vytrhal mnohé tradície.
- Ako vravel maestro Žbirka, obchodný dom, to je vlastne novodobýchrám, v ňom tovaru sa klaniame a on sa klania nám.
- Boj malých obchodov so supermarketmi je ešte zúfalejší ako Milkin(lebo ona nie je zúfalá vôbec).
- Bezdomovci, lokálni politici, nezamestnaní, drobní oportunisti, totopanoptikum je zobrazené jemne hyperbolicky, ale vcelku uveriteľne.
- Spolužitie viac ako dvoch generácií rodiny v jednom dome spôsobujeisté problémy.
- Návrat na staré známe miesta môže byť v skutočnosti dobrodružnouvýpravou na veľmi neznáme miesta.
- A tak ďalej, mnohé spomienky na časy pred pár rokmi...

Treba si prečítať.