David Lodge: Ako, prosím?

Doma som na to samozrejme prišiel. Asi ešte v predblogovych časoch som mal tú česť s Hosťujúcimi profesormi a boli celkom ok, sranda. Tak teda sa pozrime, či aj táto knižka bude/je/bola sranda.

Takže?

Otáľam s odpoveďou. Preto, lebo znie: ako sa to vezme. Trochu to zábavné je, situácie, do ktorých sa hlavný hrdina dostáva, sú vypointované a pritom prirodzené a bolo by to veľmi zábavné, keby hlavnou témou knihy bol (ako často u Lodgea) akademický život na anglických univerzitách. Alebo flirtovanie s cudzími ženami, keď doma má človek vlastnú, ktorú má veľmi rád.

Ale hlavný motív knihy je oveľa temnejší. Nie je ním postupné starnutie (hlavný hrdina je profesor na dôchodku, navyše sa ešte stará o svojho pomaly dementnejúceho otca), i keď už aj to by stačilo. Nie sú ním našťastie ani samovraždy, i keď jedna doktorandka uchádzajúca sa o sympatie hlavného hrdinu rozoberá v rámci svojho výskumu ich listy na rozlúčku.

Najdôležitejšou témou knihy je hluchota. Profesor je na dôchodku predčasnom a odišiel doň kvôli postupnému hluchnutiu, ktoré ho nezadržateľne vyraďuje zo stále viac oblastí života. Robiť semináre a nepočuť? Ísť na hlučnú party? Normálny rozhovor doma pri raňajkách?

Dennodenne bojuje s načúvacím zariadením. Raz si ho zabudne nasadiť, druhý raz dôjdu baterky a ani si to nevšimne. Baterky sa dajú úspešne nekúpiť, čo najmä počas dlhších sviatkov môže byť problém. A tak.

Keďže mne sluch ešte slúži celkom dobre, neviem si celkom predstaviť všetky životné obmedzenia, ktoré hluchota prináša. Ako povedal jeden čitateľ na stránke knihy na Martinuse :

"Úplne sa stotožňujem s názorom autora, ktorý vyhlásil: Zatiaľ, čo slepí ľudia vyvolávajú u ostatných súcit, hluchí ich iritujú. A je to pravda. V tomto smere sú hluchí v nevýhode a málokto sa zamýšľa nad tým, aké starosti a prekážky musia prekonávať."

Ak som na začiatku nechcel hneď priznať farbu a povedať jednoslovnú charakteristiku knihy (sranda? hm, čo ja viem), neznamená to, že by som bol nejako na rozpakoch o jej kvalite. Podľa mňa je výborná. Nie je jednotvárna, jednoznačná, plochá. Naopak, je veľmi komplexná a rozhodne ju odporúčam všetkým, ktorým sa bude páčiť niečo z nasledujúcich úryvkov. Ukazujú, že autor sa nevenuje len deju alebo nedajbože nudným opisom.

-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-

Trochu toho intelektuálskeho pohoršenia:

Šokovalo ma, keď som si všimol, že v jednej z kníh boli pasáže zvýraznené tyrkysovým perom, a to nielen na okraji, ale popodčiarkované boli celé riadky.

[...]

Pre mňa je spôsob, akým sa člvoek správa ku knihe, test spoločenskej výchovy. Priznávam, že aj ja si niekedy ceruzkou slabo robím poznámky na okraj knihy z knižnice, ale poriadne ich vygumujem, keď si zo strán poznámky poprenášam. Rusí má, ak v knihe nájdem silno podčiarknuté pasáže, väčšinou pomocou pravítka. Človek, čo sa toho dopustil, pravdepodobne žije v sebaklame, že táto procedúra nejakým spôsobom vryje slová do jeho mozgovej kôry. Moje rozhorčenie je o to väčšie, ak dotyčný nepoužije ceruzku, ale pero.

Použitie zvýrazňovača je nový a obzvlášť nápadný druh zneužitia knihy. Text zohavuje čiarami krikľavých farieb a páchateľa vôbec nezaujíma, že to ďalším čitateľom môže prekážať.

Mne osobne to pri knihách z knižnice až tak nevadí, dokonca sa na cudzích poznámkach občas zabavím. Netreba to však preháňať, neviem, čo by so mnou spravilo tyrkysové pero.

-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-

Uštipačný humor na adresu teologických akademikov:

Len sa spýtala: "Čo je to za ohnisko ateizmu, tá katedra teológie?"

Trochu preháňa, ale je pravda, že akademickí teológovia v súčasnosti bývajú pomerne skeptickí.

Na Slovensku to asi neplatí, keď vidím, koľko rôznych presvedčených veriacich akademikov chodí do televízie, napr. do Hríbovej Lampy.

-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-

Prepojenie s reálnymi udalosťami:

Návštevu West Endu ani nestíham. Naposledy som si West End užil minulý rok siedmeho júla, keď som do Londýna dorazil predpoludním. Stanica bola preplnená poplašenými cestujúcimi a celé mesto bolo paralyzované. Spočiatku si všetci mysleli, že išlo o vážnu poruchu metra. Až neskôr sme sa dozvedeli, že išlo o štyri koordinované bombové útoky. Nevedel som prejsť cez Londýn za otcom, ani sa vrátiť domov. Pol hodiny som čakal v rade, kým som mohol zavolať z automatu - bolo to vôbec prvýkrát, čo som túžil po mobilnom telefóne, hoci tí, čo mobil mali, sa sťažovali na preťažený systém a nedokázali sa s nikým spojiť. Zavolal som potom otcovi a Fred, aby som ich uistil, že som v bezpečí. Vydal som sa do tajomne stíchnutého Londýna.

[...]

V uliciach mesta nezavládla panika, ale skôr stoická, flegmatická nálada. Na Leicester Square nahnevaný opilec s červenou tvárou v špinavom kabáte zakričal "Vyjebaní Arabi!", no nikto mu nevenoval pozornosť. V John Lewis, v poslednom obchode, ktorý ešte na Oxford Street zostal otvorený, som Fred kúpil na narodeniny guľôčkové pero. Obchod bol na vyprázdnenom poschodí, takže tri predavačky sa venovali výlučne mne. Jedna z nich spomenula, že hore na oddelení so športovými odevmi si kúpila tenisky, v ktorých pôjde peši domov do Chiswicku. Jej veta sa mi vryla do pamäti ako neobyčajne vecná a pragmatická reakcia na hrozný stav vonku.

Siedmeho júla vraví? 2005 asi, lebo ja si ešte tuto z blogu veľmi dobre pamätám zdanlivo neemotívny, ale veľmi silný článok Miriam Novanskej, ktorá tiež ten deň bola v Londýne.

-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-

Predvianočné šialenstvo:

Nákupné strediská sú veľké, rady pri pokladniciach pomalé. Ľudia sa vecí zmocňujú, nesprávajú sa ako nakupujúci. Snažia sa ukoristiť tie najlepšie produkty (minulé Vianoce som dokonca sledoval ženu, ako komusi z košíka ukradla posledné balenie biohúb, kým bol obrátený chrbtom).

Na december tesať do skaly!

-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-

Vianočné tradície:

Deň prebiehal podľa plánu: vianočný puding, koláče, prskavky, papierové klobúčiky, otrasné hádanky (o to otrasnejšie, že ich kvôli mne museli vždy zopakovať) a vymieňanie darčekov. Obývačku pokrývali zdrapy baliaceho papiera. "Dejiny sa opakujú raz ako tragédia, druhýkrát ako fraška, ale Vianoce zakaždým znamenajú obžerstvo," poznamenal som a poobzeral sa okolo seba.

Ľudia prechádzali rôznymi štádiami apatie, opilosti, bojovali s problematickým trávením, niektorí unudene zvierali nové knihy, ktoré beztak nikdy neprečítajú, prístroje, ktoré beztak nikdy nepoužijú, šaty, ktoré si neoblečú.

Ale vážne, to si ešte furt myslíme, že dodržiavame tradície? Nie je to náhodou tak, že každý rok sa niečo málo zmení oproti roku predchádzajúcemu a my sme ako tie príslovečné žaby v postupne zohrievanej vode? Nevšimnú si postupnú zmenu teploty, až sa uvaria, i keď na začiatku bola vode studená. Ani my si nie sme schopní vidieť, že Vianoce pred dvadsiatimi rokmi boli úplne iné ako dnes.

-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-

A ešte jedna špecialitka dnešných dní, ktorá i k nám dorazila:

Pracuje v jednom z tých televíznych programov o nakupovaní, výmene, renovácii či zariaďovaní domov. Bristkí diváci sú zjavne od takýchto programov závislí, ponúka ich totiť takmer každá televízna stanica. Tento žáner Ben označuje pohŕdavo ako vlastnícke porno, ale ako hovorí, je to dobrý spôsob, ako sa naučiť základy dokumentárnej tvorby.

Dostupné bývanie je teda vlastnícke porno. Na rozdiel od normálneho porna sa toto smie vysielať pred desiatou hodinou večernou a čumia naň i deti.

-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-



Linky na Martinus v článku sú affiliate linky a môžu mi priniesť drobnú províziu. (Doteraz cca 1 euro za štvrť roka, takže sa mi snáď verí, že pre peniaze nechválim.)