Zametanie vody

Iste, bol som si vedomý toho, že leziem do niečoho nie práve určeného pre mňa. Hovorí sa tomu ženský román (i keď Zametaniu vody kade-tade nadávajú aj do noviel). Ale nie som v tomto žánri ani automaticky stratený - zopár ženských románov sa nachádza aj v dve roky starom sumári knižnej rubriky . (Mimochodom, už je načase obnoviť i tento sumár, ech.)

Tak som sa do knihy s chuťou pustil. A viete čo? Neopustila ma až do konca, tá chuť. Aj keď niektoré prvky boli relatívne banálne. X ženských kníh sa začína rozvodom a končí nájdením toho správneho chlapa. (Presne naopak, ako to v skutočnosti funguje v živote.) Peripetie medzi týmito dvomi momentmi sú tiež relatívne bežné (na literatúru samozrejme): zákerná choroba, do toho pracovné trable, pocit osamelosti, rozvíjanie známostí striedavo s niekoľkými chlapmi, ženská spolupatričnosť...

Preto je zásadnou otázka: čím sa čitateľný ženský román odlišuje od nečitateľného? Konkrétne: čím sa odlišuje Zametanie vody od iných diel z tej istej poličky v kníhkupectve?

Možno sú to záblesky či dokonca občas celé pasáže realizmu v bačorine ženskorománového štandardu. Povedzme taká kritika ryžoviska alias prostredia väčšej firmy (na slovenské pomery), kde je človek človeku vlkom a vyššia berie. Niektoré ďalšie postrehy autorky, ktoré by rovnako dobre mohli byť použité v psychologickom románe alebo v niečom inom náročnejšom. V niektorých chvíľach som ľutoval, že Ivana ako autorka neskúsila iné vody. Lebo každý žáner má svoje konvencie.

A Zametanie vody nakoniec tie ženskorománové zásadne neporušilo.

Dalo sa to čítať. Ale je to škoda. Snáď nabudúce.


Full disclosure: Autorku knihy náhodou osobne poznám a moja manželka ju pozná veľmi dobre.