Vladimír Šlechta: Šílený les

Znovu má čitateľ možnosť stretnúť sa s niektorými postavami, ktoré sa niekde už vyskytli. O niektorých sa stále len rozpráva (napríklad o Gordonovi Fee), ďalšie vystúpia z povestí (kráľ Eagerpe) a ďalšie priamo prechádzajú do nového diela (Roger Schnirega). Ale žiadna z nich nepatrí medzi hlavných protagonistov, tí sú úplne noví.

Najskôr je to štvrtinová elfka Inge Hargenn, krásna mladá deva, ktorú na začiatku skoro zožerie vlkodlak (zožerie v istom zmysle). Keďže sa v nej však prejaví tá trocha elfskej krvi, útok prežije, no zároveň sa stane doslova štvanou zverou. Lebo ľudia a elfovia sú vo vojne.

Druhou hlavnou postavou je Jacob Faylorg, hraničiar, ktorý je trochu starší, má dokonca rodinu a tú hľadá. Tuší, že je ďaleko na severe, ale nejako sa tam nemôže dostať.

Jacob a Inge sa stretnú a od tej chvíle putujú sami. Obídu elfský les Izironk zo všetkých strán a časom sa z nich stanú spoločníci na sebe temer závislí. V lepšom význame, veď Jacob má rodinu. A Inge ešte len zisťuje, akými magickými schopnosťami vládne. Vie, že jej babička bola elfka, no nikto jej nepovedal, čo to bude znamenať, keď dospeje...

Ale možno úplne hlavnou postavou je postava neosobná, neľudská, netrpasličia, neelfská, nezwergská. Je to samotný les Irizonk. Keďže je sám a ľudia doňho ryjú, rúbu ho, hm... nečudo, že z toho zošalel. A tak beží vojna. Ľudia proti lesu. Ľudia proti elfom (spomínané už vyššie). Ľudia proti orkom. V podstate ľudia proti všetkým. A to je zlé, veď vojna je zlá...

Ako to už v rôznych knihách chodí, teda najmä v tých lepších, ku koncu sa nájde nejaké to prekvapenie. Takže s pokojným svedomím môžem odporúčať komukoľvek, komu sa páčili aj iné Šlechtove knihy.