Elfriede Jelinek: Vyvrhelové

Autor: Juraj Lörinc | 12.4.2012 o 0:25 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  495x

Štyria mladí ľudia z rôznych spoločenských vrstiev sa dajú dokopy. Vlastne sú len z troch vrstiev, lebo dvaja z nich sú dvojčatá, takže prirodzene pochádzajú z tej istej vrstvy. Sophie je svojím spôsobom aristokratka. Hans je niečo ako proletár. Rainer a Anna sú odniekiaľ zo stredu, aj keď ich otec je pravý invalid a zároveň pravý esesák (bývalý, lebo však dej románu sa odohráva vo Viedni 50. rokov, teda už po rozpustení jeho domovských jednotiek). Čo už len títo štyria môžu mať spoločné?

Nespokojnosť so životom. Aj s tým, čo už prežili, aj s tým, čo žijú a samozrejme najviac s tým, čo ich čaká.

Preto potrebujú niečo iné. Čítanie Sartra a Camusa má svoje čaro (teda najmä pre básnika a mysliteľa Rainera) a dáva aké-také impulzy. Veď čo je ľahšie ako páchať násilie a krádeže v skupinke? To traja gymnazisti a o štipku starší elektrikár zvládnu hravo. Nejde o peniaze (aj keď tie sa tiež hodia, takže prípadný lup sa delí rovným dielom), ale o vyjadrenie svojej zlosti na svet, frustrácie...

Netreba zabudnút ani na vnútroskupinkové vzťahy. Sophie žerú obaja, aj Rainer, aj Hans, ale ona je svojím spôsobom nedostupná pre oboch, aj keď obaja si robia isté nároky. Anna žerie Hansa a ten samozrejme nevynechá príležitosť trochu si zacvičiť, veď je nejaký športovec. Rainer a Anna spolu nič nemajú, sú predsa súrodenci a Jelinek v tomto prípade strunu nešponovala príliš.

Samostatne vzaté, Sophie má, na čo si spomenie, ale to len pokiaľ ide o veci materiálne. Nedostatok citu sa snaží nahradiť zvhrlejšie, než je v jej kruhoch bežné. Hans by rád unikol z bytu, v ktorom žije len s matkou a v ktorom to čpí preňho nezmyselným socialistickým bojom - jeho otec zahynul na mauthausenských schodoch. Dvojčatá majú oboch rodičov, otec je invalid, ktorému chýba moc, ktorú mal počas vojny, takže terorizuje aspoň deti a najmä ženu. Jeho koníčkom je fotenie pornografie zahŕňajúcej ponižovanie a bitie manželky, čo si ako živiteľ rodiny môže dovoliť.

Vyzerá to, že tu snáď nikto nie je normálny. Ani nevravím normálne šťastný. Aj obete násilných činov podarenej štvorky majú svoje tajomstvá a prešľapy. Ujo v električke je vraj priemerný človek, nejaký účtovník, ktorý však rád využije šancu prehmatať mladú dievčinu a tak. Aj ujo v tmavej uličke naháňa volavku. Ojoj.

Dáme si aj nejaký ten úryvok. Nie je ľahké vybrať niečo typické pre Jelinekovej štýl a pritom také uzavreté. Ide o to, že v rozprávaní sa často preskakuje z motívu na motív, zdanlivo s minimálnym súvisom. Tak teda kúsok niečoho ako rande.

Sophie podklesne v kolenou a rozprostře kolem sebe bílou tylovou sukni jako paví ocas. Tyl tiše zapraská, jako by se rozhořely drobné dřevěné hobliny. Když projde kolem závan vzduchu, lehce se zvedá, protože skýtá větru poměrně velkou nárazovou plochu, Sophie nic takového neskýtá nikdy. Když se látka vznese, ukážou se Sophiiny útlé nohy v punčochách tenkých jako dech, které jsou tím dražší, když si člověk představí, jak snadno se roztrhají. Myslet na trvalost tváří v tvář tomuto matnému třpytu by byla perverze, a Rainer se velice snaží, aby na ni nemyslel, má dost práce s tím, aby si uvědomoval krátkou životnost své lyriky. To mu nedělá moc velkou radost, protože tyto básně má později číst ještě mnoho generací. Možná je však číst nebudou, protože je vůbec nepoznají. Sophie zamyšleně (doufejme, že na ty básně myslí aspoň ona, ale asi ne, evidentně ne) zvedá ze země malou špičatou větvičku a tou udělá do nylonové punčochy díru, pak díru roztáhne a šup, už se očka rozběhla, punčocha je tak tenounká, že to skoro není vidět, ale člověk ví, že kde dřív byla punčocha, tam je teď zničená a není tam nic. Punčocha se rozpustila. Že se jí vlasy tak lesknou, to je tím, že si je stokrát pročesává kartáčem. Patří k její péči jako máslo na chleba, za předpokladu, že sami nemusíte privátně používat margarín. Sophie si úplně zničila pravou punčochu, jestlipak bych na ní včas nevyžebral jeden pár pro Annu, myslí si Rainer, když je tak svévolně trhá, až se nedají opravit, ale radši ne, hlavně neprosit. Tak já teď půjdu zase dovnitř, máma koneckonců zase na zbytek večera odpadla. Jestli chtějí slyšet některou z mých básní (i Sophie takové píše, ale ne moc ráda), přečtu jim francouzsky jedno místo od de Sada nebo od Bataille, což je sice nebude šokovat, ale mohlo by je to pobavit. Ne jako Schwarzenfels, který nedávno v klubu sprostě vynadal svým spoluhráčům a rozbil spoustu sklenic. Dokonale oblečený se vrhl na prostřený stůl, jen to zvonilo a praskalo. Tolerovali mu to, ačkoli to byl špatný styl, Schwarzenfels je enfant terrible, tak to se prostě nedá nic ndělat. Opíjí se a pak napadá lidi, jak jednoduché. Je to svině. Jezdí si porschem, toho by Rainer chtěl, ne tak inteligenci majitele, kterou je třeba hodntit jako nízkou.

O moc víc mozku Rainer taky právě nedává najevo, když se pokouší strčit svou nemytou hlavu mezi Sophiiny nohy. Nedaří se to, rychlý úkrok stranou již nějakou dobu opět stojící dívky mu odhodí hlavu na kmen nic netušícího smrku, byl tam i jistý úmysl, proto narazí hlasitěji, než je třeba.

A tak ďalej. Rande skončí pre Rainera neuspokojivo, aj keď dobytie prsnej bradavky je čiastočným úspechom. Oveľa viac dosiahne na konci románu, ale veľké finále vám samozrejme neprezradím. Kto chce, nech si prečíta. Ak niekomu vyhovoval štýl ukážky a nevadí mu sex a násilie v literatúre, tak nech sa páči, odporúčam silno.




Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?