reklama

Predseda JRD

V rámci debát so šéfmi často prichádzajú do reči aj knihy, ktoré práve čítam. Keď som stručne porozprával o rozčítanom Predsedovi JRD, šéf len pokrútil hlavou: "Kde len na tie knihy chodíš?" No do knižnice predsa. Ale na to sa ma nepýtal, samozrejme. Otázka mala znamenať - prečo čítam to, čo čítam, prečo také zvláštne tituly, prečo taký eklektický mix, čo mi to dáva? Je to asi zvedavosť. Nájsť niečo iné. A Predseda JRD bola veľmi iná kniha.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

Ide o rozprávanie jedného poľnohospodára o tom, ako sa stal predsedom zaostalého JRD, ako sa ho snažil zveľadiť, ako sa mu to darilo a nedarilo a súvisiacich veciach. Obsahuje hodnú dávku popisov fungovania rastlinnej aj živočíšnej výroby, čo pre mestského človeka, ako som ja, má vysokú informačnú hodnotu. Keď už pre nič iné, tak aspoň zo zaujímavosti. Obsahuje aj popis doby rokov 1971-75, v ktorej sa hlavná časť knihy odohráva. V tom čase som sa práve narodil, takže o normalizácii som len počul, aj keď zopár rokov môjho vedomého života som ešte v neskorom československom socializme stihol. A obsahuje aj úvahy nad vtedajšou a dnešnou dobou, porovnávanie, obhajovanie vtedajších poriadkov...

Viete, táto zložka knihy mi príde ako čistý orwellovský doublethink.

Autor knihy Andrej Strýček bol sám perzekvovaný. Na vojne nemohol absolvovať školu pre dôstojníkov v zálohe, pretože pochádzal z rodiny stredného roľníka, ani nie kulaka. Po roku 1968 sa netajil svojím negatívnym postojom k okupácii. Takže mu bolo oficiálne-neoficiálne oznámené, že má zakázané byť zamestnaný v okrese Galanta. Príznačné bolo, že sa vlastne nevie, kto mu to zakázal. Strana? Strana nemá ústa. A keď došlo na zlučovanie družstiev vo Vaďovciach a okolí, darmo mal ako predseda najlepšie výsledky, spojenému družstvu musel predsedať straník. A tak ďalej.

Napriek tomu mu v porovnaní dôb vychádza dnešok oveľa horšie ako 70. roky. Vraj aká bola vtedy nesloboda? Aká totalita? Lebo podľa neho to bolo vtedy takto:

Nemôžem si odpustiť, aby som nevyslovil jeden postreh, ako som už spomenul, Janko Petrovič maturoval na elektrotechnickej priemyslovke na Starej Turej. Rozveďme si tento fakt. Tak po prvé, táto takzvaná totalita, táto takzvaná komunistická diktatúra založila v podmyjavskom kraji celý rad stredných odborných škôl, na ktorých študovali stovky mladých odborníkov. Medzi nimi i náš Janko Petrovič. Po druhé - táto škola, a iste i viacero podobných škôl, vypustili zo svojich učební mladých vzdelaných ľudí, ktorí boli soľou rozvíjajúceho sa priemyslu vo všetkých končinách nášho malebného Slovenska. Po tretie - tieto priemyslovkya učňovské strediská vychovali svojich absolventov na neporovnateľne vyššej kultúrnej a inteligenčnej úrovni, ako boli ich otcovia a ich sladké matere. Výchovou takýchto mladých ľudí boli vytvorené všetky predpoklady, jednak pre ďalšie štúdium, ale tiež pre plnohodnotný život mladých manželských párov.

Osobitnú zmienku si zaslúžia dievčatá, dievky, ktoré absolvovali tieto učilištia. V priebehu absolvovania učilíšť dorástli, vyspeli, skrásneli. Z nedosplých dievčatiek sa zmenili na súce devy. Na devy, súce do voza i do koča. Stávali sa z nich hotové nevesty, ovládajúce ponajprv svoju profesiu, ako nevyhnutný predpoklad svojej finančnej nezávislosti, svojej emancipovanosti, svojej rovnocennosti s mládencami, možno budúcimi manželmi. Stávali sa z nich mladé ženy, súce na vydaj, ovládajúce základy hygieny, zdravého stravovania, vkusného, praktického i módneho obliekania. Predstavovali, tieto vzdelané mladé devy, nezanedbateľnú súčasť nášho slovenského národného bohatstva.

Tiež opäť: Aká nesloboda, aká totalita. Samé hlúposti.

Významná časť týchto mladých ľudí bola ubytovaná v solídne vybavených internátoch, so stravovaním na vysokej úrovni. A to všetko bezplatne. Bezplatne pre rodičov týchto mládežníkov. V réžii podnikov, ktoré tieto podniky zakladali pre výchovu svojho odborného dorastu. Takže aká nesloboda, há? V týchto školách a v týchto internátoch nebolo počuť o nijako drgovaní, o záškoláctve, o pohlavných chorobách. Takže čo vytiahnete ako protiargumenty, páni novodobí demokrati? Páni MIkloškovci, Zajacovci, Šebejovci? Hrom aby do vás!

Toto je len jeden z mnohých podobných úryvkov. Pritom pripúšťa, že poniektoré veci aj vtedy fungovali lepšie takpovediac neoficiálne:

Styky, známosti, takzvané konexie, osobné priateľstvá, to všetko má v procese riadenia svoj nezanedbateľný význam. Prečo o tom hovorím? V obci sa objavili mechanizmy OSC - okresnej správy ciest. Na časť miestnych komunikácií kládli asfaltový koberec. Inžinier Turan mal v tejto partii svojich známych. Náš hospodársky dvor, lepšie povedané cesty na našom hospodárskom dvor, veru už dávno potrebovali dôkladné vylepšenie. [...] Asfaltéri boli v obci, čiže na dosah ruky. Inžinier Turan si ma v tých dňoch zavolal stranou a trochu tajne, trochu spiklenecky mi šepkal do ucha, že prítomnosť asfaltérov v dedine by bolo potrebné využiť aj na zlepšenie našej cesty vo dvore.

"Čo treba v tej veci urobiť," pýtam sa môjho agronóma?

"Oficiálne nič. Celkom nič. To len treba s chlapmi dohovoriť."

"Ako dohovoriť," pýtam sa nechápavo.

"No tak, predseda. Po socialisticky. Niečo v hotovosti na dlaň. Potom nejaké obilie alebo zmesku pre výkrm ošípaných. No a ešte nejaké tie fľaše dobrého koňaku, predseda. Poňjátno?"

[...]

V najbližší piatok popoludní sa do nášho hospodárskeho dvora nasťahovala celá asfaltérska brigáda. V piatok v neskorých popoludňajších hodinách bola asfaltka na našom hospodárskom dvore skutočnosťou. Keď prišli v pondelok ráno do práce traktoristi, domnievali sa, že sa stal zázrak. On to naozaj bol taký malý zázrak. Nikde nič nechýbalo. Čo ubudlo v materiálnych zásobách OSC, to pribudlo na JRD Pahorky. Nič sa nestratilo. Všetko ostalo v republike, na Slovensku. I tak vyzeral reálny život za socíku. Opäť jeden pokrok. Opäť zvýšenie kultúrnej úrovne života na JRD Pahorky.

Čuduje sa ešte niekto, že v ľuďoch je tak pevne zakorenené, že z cudzieho krv netečie? Že to, čo je mnohých, nie je nikoho? Že čo nie je zamknuté, skôr či neskôr dostane nožičky? Kultúrna úroveň za 500 a stúpa.

Priznám sa, že jeden aspekt knihy mi príde dosť silne nerealistický. Napriek veľkému množstvu priamej reči nikde žiadne vulgarizmy či iné hrešenie. Aj chlapi medzi sebou že akí slušáci... Výnimkou je strana 234, kde ekonóm družstva, jeden z komunistov vo vedení, horlí za schválenie predsedovho návrhu na sceľovanie obrábania záhumienkov:

Vyskočil zo svojej stoličky, predklonil sa ponad stôl a začal trieskať päšťou do stola, pričom vyrážal zo seba hnevlivé vety a to jednu za druhou: "Boha vášho družstevníckeho. Tak vy nám nedôverujete. Sedíme tu už tri hodiny, o chvíľu bude péolnoc a my nemáme uznesenie ani k jednému bodu. Čo chcete od nás, aby sme si z hrude vydrapili srdce a vyložili vám ho sem na tento stôl alebo čo. Jebeme sa tu, prepáčte za výraz, okolo takej jednoduchej veci celé hodiny a nie a nie sa pohnúť z miesta. A čo, my nemáme zodpovednosť? Kto bude na výročnej schôdzi prednášať výsledky hospodárenia, ja a tuto súdruh predseda alebo vy? Boha vášho, nejedujte ma. Ja sa tiež na to môžem vykašlať. Preo hodím do stola, zoberiem sa a idem domov. Nemienim tu byť do rána. Mám doma chorú manželku., aj tá má nárok na moju prítomnosť a pomoc. Ale nemôžeme sa odtiaľto pohnúť, pretože nie a nie rozhodnúť o veci, ktorá je celkom jasná a samozrejmá."

Nič ostrejšie, pokiaľ ide o výrazivo, v tejto knihe nenájdete. Ale tomu sa nečudujem - skôr sa čudujem, že sa takáto pasáž do knihy dostala. Pravdepodobne je to spôsobené snahou autora zdôrazniť vyhrotenosť návrhu, pretože v protiklade s predchádzajúcim úryvkom tentoraz išlo o majetky konkrétnych ľudí. Je to logické - kto by sa nebál, že po scelení sa družstvo (nech už si pod týmto označením predstavíte kohokoľvek) pokúsi jednotlivcov ukrátiť?

Mimoriadna kniha. Dá sa na ňu pozerať z viacerých strán. Mnoho pozitív, aj mnohé negatíva. Napriek tomu rozhodne veľmi silno odporúčam - nie ako vynikajúcu beletriu, ale ako svedectvo o dobe aj s uvedomením si dopadu doby na osobnosť človeka a vzťahy.

P.S. A viete, že vydanie knihy v roku 2010 podporilo Ministerstvo pôdohospodárstva SR za ministrovania pána Ing. Vladimíra Chovana, s veľkým osobným vkladom Ing. Petra Baca PhD., ktorý sa vo funkcii vrchného štátneho radcu pričinil o pridelenie prostriedkov na vydanie? Ako povedal jeden môj známy, keď som mu o knihe rozprával: aj takto sa robí politika.



Juraj Lörinc

Juraj Lörinc

Bloger 
  • Počet článkov:  1 140
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Slovák s maďarským menom narodený ešte za starých čias v Čechách.Na internete známy ako Ruziklan.GM FIDE v šachovej skladbe od roku 2019. Zoznam autorových rubrík:  AudioCestovanieEtudyFikcie a paródieInšpirované FeynmanomJozef MakKnihyKompozičný šachKresby, grafikaMôj životÚvahyVýbery, zoznamyZaujímavosti

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu