Kráľ dubákov

Ako sa to vezme. Do veľkej miery áno. Hlavným hrdinom je Michail Dmitrijevič Svireľnikov, generálny riaditeľ (a majiteľ) firmy Sanpohoda. Akože sanitárna technika a pohoda. Pohoda teda musí byť, aj keby samopaly strieľali a bomby búchali.

Pravda, až do takých podrobností príbeh nezachádza. Skoro všetko násilie je len v náznakoch, na pozadí. To vybaví Alipanov. Nedáva síce neodmietnuteľné ponuky, ale svoje miesto si zastane, ak viete, čo tým myslím.

Ináč Svireľnikov na mňa pôsobí ako v podstate šťastná postava. Jeho žena ho síce podvádza a on na to príde, ale nejako to vydýcha v náručí dcérinej spolužiačky, šikovnej Svetky. Keď nie je Svetlana, postačí aj sekretárka Nona, ktorá je kedykoľvek pripravená (okrem špecifických periód). Obchodní partneri a dokonca aj spoločníci sú mrchy, ale kto dnes v obchode nehrabe len k sebe? Takže aj to sa dá chápať. Prispieva na charitu a má z toho dobrý pocit. Je pravda, že hento a tamto nevychádza podľa predstáv, ale čo je vlastne ideálne?

Najvážnejší problém, ktorý musí Michal Dmitrijevič riešiť, je sledovanie. Niekto sa mu zavesil na päty a on nevie kto. Preto rekapituluje blízku i vzdialenejšiu minulosť, čas, ked sa zoznámil so ženou, keď bol vo vojenskej službe ešte za čias ZSSR, keď ešte jeho rodičia boli mladí, keď mu Svetka prvý raz skočila do perín, keď začal podnikať, keď sa mu už riadne darilo v biznise... a nachádza mnoho zaujímavých momentov. Možno nie pre vysvetlenie sledovania, ale pre čitateľa určite.

Všetko začína a končí v Čudákove, v dedinke v Povolží, ako vystrihnutej z Mrázika. A to prosím pekne v lete, keď sa v svetlozelených slnkom prežiarených lesoch preháňajú muchy, ktoré sa vyliahli z podhubí, na ktorých neskôr vyrastú huby ako obrázok, len hodiť do hrnca. Ale väčšina deja sa odohráva najmä v Moskve, prípadne na iných ľudnatejších miestach.

Nebolo to čítanie na jedno poobedie, ani dve. Ale bolo to dobré. Nejakú predstavu môžete získať napríklad z tohto úryvku:

Keď Svireľnikov slúžil v Dalgdorfe, tiež sa tam obesil vojačik pre nešťastnú lásku. Dostal list a strčil hlavu do slučky. Zástupcu náčelníka pre veci politické Agarikova ťahali na preškolenie do Wünsdorfu. Keď sa vrátil, zvolal dôstojníkov a prikázal im vykonať v jednotkách individuálne besedy, najmä s prvoročiakmi čiže holubmi, na tému spoľahlivosti dievčenského zázemia, ktoré ostalo v civile. Niekto z prítomných sa s istou dávkou humoru spýtal, ako sa dá presne určiť, či vojakovi hrozí doma zrada alebo nie. Veď to sa niekedy nedá zistiť, ani keď je človek so svojou milovanou. Major sa zamyslel a poradil: počas otvorených profylaktických rozhovorov s mužstvom treba zároveň skotrolovať, či si vojaci správne opatrujú osobné doklady. Každý vojačik zvyčajne má vo vojenskej knižke vloženú fotografiu potenciálnej zradkyne. V prvom rade si na fotografii treba pozorne obzrieť oči vzdialenej družky, lebo nespoľahlivé slečny majú hladné oči! Vtedy už miestnosť nevydržala a rozrehotala sa - hladné oči sa okamžite ujali v plukovnom folklóre...

Keď nad to teraz pozerám, tento úryvok nie je zase až taký typický pre knihu ako celok. Iste, "príhod z natáčania" je v nej hromada, ale veľká časť udalostí sa odohráva, ako aj v realite, v rozhovoroch ľudí. Inými slovami, pánty hýbu svetom - a kto nimi vie dobre mlieť, ten je kráľ. Preto ešte raz a niečo iné, tentoraz z návštevy podnikateľa v redakcii denníka, kde potreboval priateľsky zažehnať zverejnenie článku o vlastnej firme. Po boji sa to celé uzavrelo nasledovne:

"Z Kremľa nevolali?" trochu uštipačne sa spýtal Svireľnikov, ktorý ako všetci ostatní vedel, že Zvonára cez nastrčené osoby kontroluje sám Podberezovskij.

"Nie!" uškrnul sa Porchovko.

"A ak zavolajú, čo si budeš pýtať?"

"Slobodu slova!" zarehotal sa šéfredaktor a zosmutnel. "Občas sa mi chce schmatnúť samopal, všetkých postrieľať a potom zastreliť aj seba. Tebe sa to nestáva?"

"Stáva," prikývol Michail Dmitrijevič.

"Vypijeme si?"

"Nie... včera som to prehnal..."

"Také víno si ešte nepil! Tridsaťročné! Archívne!"

"Tak nalej... ale len kvapku..."

Keď Svireľnikov vyšiel z pracovne šéfredaktora, cestou nazrel do umyvární a záchodov a uvedomil si, že Zvonár ho obtiahol o dobrých sedemtisíc dolárov.

Páčilo sa, od Jurija Poľakova si ešte niečo prečítam, ak mi príde pod ruku.