Iľf & Petrov: Zlaté teľa

Tentoraz si zaumieni zarobiť skutočne veľké peniaze. Povedzme milión. Cieľ je veľký, tak kde ten milión vziať?

No predsa u človeka, ktorý ich má. Aj keď to tak obyčajne nevyzerá a všetci sú na tom približne rovnako (chudobne), niektorí majú viac. Aj milióny. Takže plán je asi takýto:

1. Nájsť vhodného darcu milióna.
2. Pozbierať o darcovi dostatočné množstvo informácií.
3. Presvedčiť darcu, že sa oplatí darovať (vďaka informáciam).

Máme dočinenia s ponukou, ktorá sa neodmieta, lebo darca by predsa nechcel, aby sa vedelo, že má z čoho darovať. Dalo by sa to nazvať vydieraním, ale pán Bender alias Veľký kombinátor radšej jedná v rukavičkách než násilne. Aj psychické násilie sa mu protiví, je ospravedlniteľné len výnimočným cieľom. Našťastie jeseň života na pláži v Rio de Janeiro je výnimočná.

(To mi pripomína slovenských klasikov, ktorí by celé dni hrali bridž na Majami Bíč.)

Hlavná línia je teda jasná, ale jej realizácia je viac ako plná peripetií. Keďže Veľký kombinátor musí aj tentoraz pracovať s inými ľuďmi, inteligenčne úplne niekde inde, prinášajú mu ich špecialitky nečakané starosti. Darca tiež nelení, nakoniec svoje peniažky tiež nenahonobil dlhoročnou nekonfliktnou prácou. Bojuje, kalí vodu, spúšťa dymovú clonu, uteká. Ale Ostap už má pazúry hlboko zaťaté.

Pointa románu je však samozrejme v niečom úplne inom, aspoň pre mňa. Je toľko prostredí, do ktorých sa čitateľ podíva - a všetky sú opísané s veľkou láskou, podrobne, ironicky, elipticky, parabolicky a hyperbolicky. Do úradu. Na stavbu. Medzi novinárov. Do chudobnej rodiny. Na automobilové preteky. Do vlaku. A všade je to katastrofa, svojím spôsobom.

Napríklad keď Ostap s bratom Balaganovom (ozaj je mu bratom, teda svojím spôsobom) zablúdi na úrade pri hľadaní istého úradníka, objavia nevšedný agitačný predmet:

"Tam," zamrmlal Balaganov a ukázal trasúcou sa rukou na izbu. Ostap otvoril dvere a zočil čiernu truhlu.

Truhla stála prostred izby na kancelárskom stole s oblými nohami. Ostap si zložil kapitánsku čiapku a na prstoch sa priblížil k truhle. Balaganov bojazlivo sledoval jeho konanie. O chvíľku Ostap privolal prstom Balaganova a ukázal mu veľký biely nápis na bokoch truhly.

"Vidíte, Šura, čo je tu napísané?" povedal. "Smrť byrokracii! Už sa nebojíte?"

Bola to nádherná agitačná truhla, ktorú herkulesovci na veľké sviatky vynášali na ulicu a so spevom vláčili po celom meste. Obyčajne ju niesli na pleciach Makrelovič, Bomze, Berlaga a sám Plamenev, ktorý bol človekom demokratickej povahy a nehanbil sa ukázať so svojimi podriadenými v rozličných sprievodoch a na politických karnevaloch. Makrelovič si truhlu veľmi vážil a pripisoval jej veľký význam. Z času na čas si opásal zásteru, vlastnoručne prefarbil truhlu a osviežil antibyrokratické heslá. Zatiaľ v jeho pracovni chripeli a od cengania sa šli potrhať telefóny, najrozličnejšie hlavy sa pchali do odchýlených dverí a smutne krútili očami.

Výborný humor. A trochu aj satira. Či to je naopak, výborná satira a trochu aj humor? Najskôr asi oboje. Výborné.