Kus cukru

... (ako diela mnohých iných slovenských spisovateľov, mnohé pritom nikto z nás nikdy neprečítal). Je možné, že niektoré z nich aj bolo zadané ako povinné čitanie a dokonca je možné, že v takom prípade som ho čítal, lebo povinné som bral ako povinnosť. Občas sa z povinnosti nej vykľula aj zábava (napríklad Na západe nič nové ma veľmi oslovilo), ale neviem, fakt neviem. Zdá sa mi, že nie.

Pritom keby som chcel, tak nemám problém. Knižnice sú ešte plné výtlačkov z čias, keď boli nutnou výbavou.

Ale prečo by som to robil? Prečo by som mal chcieť?

Napríklad preto, že ma to zaujíma. Fakt by som chcel aspoň niektoré z diel spomínaných v hodinách literatúry prečítať. Že prečo sú také podstatné, spomenutiahodné, pamätihodné, skúšaniahodné.

Jilemnický má navyše veľmi chytľavé názvy svojich diel. Víťazný pád. Oxymoron skoro ako vyšitý sa prepracoval až do nášho humorného programu na stužkovej. Kus cukru je nezvyklý koncentráciou "u" a koncentráciou sacharózy. Kompas v nás už hraničí s bionikou, keď som to počul, predstavoval som si ľudské telo s implantovaným ukazovateľom severu.

Takže ako som sa nakoniec ku Kusu cukru dostal? (Všimnite si až päť "u" za sebou, skoro ako v "suďu muchu nu sťuňu".) Jednoducho. Naschvál som si k svokrovcom nevzal nič na čítanie, že keď budem mať žiadzu, tak sa pozriem do niektorej z mnohých políc s knihami a už len hádam niečo postaršie vyberiem. Stalo sa. A pustil som sa do nej.

(Konečne som sa dostal ku knihe samotnej.)

Začiatok nebol úplne jednoznačný, ale čím ďalej, tým bolo jasnejšie, kto je dobrý a kto je zlý. Ako taká rozprávka pre dospelých. Jeden veľkostatkár je skrz-naskrz zlý, druhý je nad vecou vďaka svojej tradícii a šedinám. Sedliaci sú buď snaživí a kladní hrdinovia, alebo spiatočníci. Mládež je dobrá, zväčša čím chudobnejší, tým lepší, s výnimkou tých, ktorí sa v chudobe nehodlajú búriť proti osudu. Mešťania sú arogantní vykorisťovatelia. A tak ďalej, a tak ďalej.

Všetko bolo jasné,
úlohy aj ciele,
všetko bolo krásne,
krásne čiernobiele, ajajajaj.
{To bol Elán, Film pre pamätníkov .}

Snáď jedinou postavou, ktorá ma výraznejšie zaujala, je Bálentka. Žena-matka, vydatá za bíreša na veľkostatku, dvaja synovia s rozličnými osudmi. Jeden stále pracuje s otcom na statku, druhý robil v továrni v meste, ale bol prepustený, takže už nejakú dobu je nezamestnaný. Sama Bálentka popri práci na statku chodí na výpomoc do mesta. Spočiatku som mal pocit, že ju autor vykresľuje negatívne, samozrejme s výnimkou pracovitosti, ale časom sa ukázala ako kladná postava. Nie je ľahké viesť domácnosť, kde cukru niet, sacharín sa pašuje a tak sa sladí repným sirupom, z ktorého je čoskoro všetkým bľuvno. A to všetko za pár chechtákov, za ktoré niekedy niet ani na chlieb.

Keď nemajú chlieb, nech jedia koláče.
(To bola Mária Antoinetta .)

Keď sa tak spätne pozerám na celý zápis, zdá sa mi, že o knihe samotnej som popísal strašne málo. Venoval som sa všeličomu naokolo, ale knihe pomenej. Ale mal by som to s ňou nejako uzavrieť. Asi takto: som spokojný, že už som si Kus cukru prečítal, no iba v rámci akéhosi prieskumu, že čo to je zač. S najväčšou pravdepodobnosťou sa k nemu nikdy nevrátim a akosi nemám ani chuť na iné Jilemnického knihy.

Jedine, že by ma niekto presvedčil, že niektoré iné jeho dielo je výrazne lepšie.