Hauři

Autor: Juraj Lörinc | 30.8.2012 o 21:06 | Karma článku: 4,48 | Prečítané:  330x

Dnes už mnohí nepamätajú a sám s tým už tiež niekedy mávam problém (najmä preto, že ma len štrajchol, keďže 3/5 svojho života som už prežil po novembri '89). Mnohí dnes dospelí už dokonca nič také nezažili. Takže aká bola práca za socializmu? Ako kde. Niekde sa makalo, niekde sa flákalo. Ale ináč ako dnes.

Jeden podstatný rozdiel bol v plánovaní. Keď raz mal podnik naplánované výkony na nejakej úrovni, neočakávalo sa, že ich výrazným spôsobom prekročí. A hodnotenie výkonov mohlo byť pofidérnejšie ako dnešné odvádzanie DPH za už vystavené, ale ešte nezaplatené faktúry. Takže zahnívanie v historicky nejako fungujúcom podniku nebolo nič výnimočné.

Tam niekde začína dej knihy s názvom Hauři od Stanislava Váchu, ktorá vyšla v roku 1987, na sklonku socializmu u nás. Hlavný hrdina, strojársky inžinier Pavel Jaroš je nespokojný s prácou v tradičnom podniku Technostroj, lebo cíti, že má na viac, že jeho iniciatíve niektorí nadriadení kladú polená pod kolená.

Zmení preto zamestnávateľa. Vezme miesto v Slušoviciach. Že neviete, čo to je za podnik? Nečudujem sa, ale v osemdesiatych rokoch boli Slušovice veľkým pojmom. Taká malá dedinka za humnami Gottwaldova (dnes Zlína) sa stala výkladnom skriňou poľnohospodárstva a najmä pridruženej výroby. Teda priemyslu prevádzkovaného poľnohospodármi.

Pokiaľ si dobre spomínam, hovorilo sa, že nad nimi držal ochrannú ruku predseda vlády ČSSR Lubomír Štrougal a vďaka tomu mohli fungovať ako kapitalistická šťuka v rybníku plnom socialistických kaprov. Niečo nešlo? V Slušoviciach to šlo. A keď to nešlo, tak to muselo ísť. Umelé hnojivá? Pche. Stavby? No problem. V reáli dokonca počítače, na ktoré si elektrotechnický priemysel akosi netrúfal. Všetko podložené brutálnymi termínmi, osobnou zodpovednosťou a neštandardným odmeňovaním.

To je v knihe presne to, po čom Pavel Jaroš vnútorne túži, ani si to neuvedomuje. Rodina ho odhovára. Má strach, že to nezvládne, ale má dosť odvahy to skúsiť. Žiadna práca 6-14 alebo 8-16, domov sa ako slobodný chodí len vyspať a aj to niekedy nie. Za krátky čas sa s obyčajného inžiniera stane veľký manažér, ktorý vie, čo si môže dovoliť, verí si a keď potrebuje, dokáže podriadených pochopiť, aj na nich pritlačiť.

Tu sa dej knihy a rovnomenného filmu (tiež z roku 1987) značne rozchádza. Film som videl niekedy vtedy, ťažko povedať či ešte pred revolúciou alebo po nej. Ale po dvadsiatich rokoch som si už len matne spomínal na to, že hlavný hrdina išiel od desiatich k piatim, že nepochopil rozdiel medzi pozlátkom, haurskými prejavmi vlastnej sily a skutočným podloženým sebavedomím. V knihe je naopak Jaroš úspešný, zvládne výzvy, ktoré mu pred začatím pripadli nie že neuskutočniteľné, ale úplne šialené.

A predsa na konci knihy zo Slušovíc odchádza. Dôvod nie je jediný, ale z pracovného hľadiska sú významným impulzom personálne zmeny v materskom podniku, ktorým chce pomôcť. (Keby vedel, že za dva roky to všetko padne a následne sa všetko zmení, mohol si ešte chvíľu v Slušoviciach nahrabať niečo do začiatkov skutočného podnikania.)

Inou podstatnou stránkou knihy sú osobné problémy súvisiace s prácou. Prílišné odovzdanie sa povolaniu rovná sa problémom v partnerských vzťahoch. Nehovorím len o workoholizme, ako ho poznáme dnes. Práca dlho, práca ďaleko, zvody v susedovej záhrade, plány iných, to všetko sa sčíta a niekedy aj násobí. Prakticky všetci hrdinovia v knihe majú partnerské krízy, akoby boli až permanentné. Nie je mi jasné, či to autor videl ako dôsledok intenzity pracovného vyťaženia (s trochou hyperboly mohol), či ako zákonitý vývoj všetkých vzťahov (to by bolo realitou v podstate nepodložené, keďže až taká vzťahovokrízová epidémia okolo mňa rozhodne nie je, napríklad, a to som už starší ako Jaroš, štvrtý krížik pomaly na krku).

Rozhodne zaujímavá kniha, po ktorej som v knižnici vyslovene šiel. Áno, vopred som si našiel meno autora a šiahol som presne tam, kde mala byť. A nebol som sklamaný, aj keď nešlo o žiadne vysoké umenie. Dostal som to, čo som čakal.



Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.


Už ste čítali?