Venovanie. Knižku, ktorá vyšla vo Švédsku v roku 1994, bola vraj napredávanejším románom roka 1998 v Európe a ktorú v roku 1999 u nás vydal Slovart, venovali dve deti svojej mame. Prečo sa jej tak rýchlo zbavila? Mala málo miesta? Nepáčila sa jej? Potrebovala peniaze? Zomrela? Toľko možností a žiadna sa nedala vylúčiť.
Ba vlastne si myslím, že sa jedna možnosť vylúčiť dá. Že by sa jej knižka nepáčila. Lebo aj podľa mňa, čiastočne machoidného muža, je tento román ženy o ženách dosť dobrý.
Na záložke píšu, "že sa v ňom otvorene a bez zbytočných emócií riešia otázky späté so ženskou dušou, s jej tajomstvami a poryvmi." Tak je. Émocie sú, nie je ich málo, ale žiadne zbytočné kudrlinkovanie. Má to hlavu a pätu, má to poéziu a má to dej.
Anna je dcérou Johanny a tá dcérou Hanny. Stará mama začínala ako chudák slobodná matka, znásilnená ešte pred 1. svetovou vojnou synom gazdu, u ktorého slúžila. Našiel si ju dobrý muž, mlynár. Rodina sa po jeho smrti presťahovala do Göteborgu. Johanna bola socialistka, svojho muža si našla práve na politickom stretnutí. Ich dcéra Anna žila v liberálnejších časoch a prežila si aj rozvod. Prežili všelijaké situácie a čitateľ zisťuje, že by v nich konali rôznymi spôsobmi. Všeličo ovplyvňuje naše činy, nielen naše vnútro, i naše okolie.
Je to asi autorsky celkom drsné, preklenúť románom prakticky celé storočie a pritom zachytiť vôňu každej doby. Marianne Fredrikssonovej sa to celkom podarilo. Až tak, že som si po prečítaní niektorých pasáži musel pozrieť, kde je vlastne ten Dalsland, kde sa odohráva začiatok histórie a ten Värmland , odkiaľ pochádzal mlynár a slávna pohovka, ktorá prežila všetky generácie.
Keď som už knihu dorážal, raz sa ma pri obede staršia kolegyňa spýtala, čože to čítam. Ukázal som a ona: "To je dobré." Hm, aj pre ňu, aj pre mňa.
Nie, myslím, že to určite neskončilo na polici v antikvariáte z dôvodu blbinovosti.
(písané 1. januára 2006)
