Na margo štrajku učiteľov (nesúvislo)

Som laik, pokiaľ ide o majstrovstvo komunikácie. Aj politiku sledujem v poslednom období pomenej, aj to málo, čo sa ku mne dostane, ma dokáže dostatočne zhnusiť. Tiež nie som učiteľ, takže o mnohých problémoch v školstve viem len z počutia (z médií aj z prvej ruky). Možno preto moje videnie situácie je úplne chybné. No možno práve preto som ako priemerne (málo) informovaný občan dobrým barometrom toho, čo si ľudia myslia a kam by pripravovaný štrajk mohol viesť.

Možno si spomínate, že 13. septembra sa už udial jednodňový štrajk zamestnancov škôl. Ich hlavnou požiadavkou je zvýšenie tarifných platov o 10%.

Vláda povedala to, čo po takomto ľahkom bububu musela: nemáme, musíme konsolidovať. Ale pravdepodobne vedomá si pozície učiteľov ponúkla 5%.

Učitelia nezareagovali hneď. To je okrem iného známkou, že zďaleka nie sú jednotní a hromadne odhodlaní. Napriek tomu 15. októbra povedali po rokovaní šéfstva odborov - je to málo, od 26. novembra bude veľký štrajk, pokiaľ našu požiadavku nesplníte.

A potom viac-menej ticho.

To ticho je zlé. Ako učitelia využijú čas do štrajku? Rokujú s ministerstvom? Asi moc nie, keď ešte včera nemali termín rokovania s predstaviteľmi štátu . Ak aj áno na nižšej úrovni, môže sa stať, že rokovania neuspejú. A potom čo? Bude schválený štátny rozpočet a na dodatočné náklady na platy (nehovoriac o akýchkoľvek iných peniazoch do školstva) nebude.

Štrajk môže byť úspešný len s podporou verejnosti, lebo ona bude pri tomto štrajku, ako sa hovorí, rukojemníkom. Treba vysvetľovať, objasňovať, pripravovať si pôdu. Keď ľudí naštvú, prehrajú. Treba vziať do úvahy i fakt, že táto vláda má veľkú podporu verejnosti - voličov. Čas nečinnosti hovorí pre vládu, vyhovuje jej nechať problém s platmi učiteľov vyhniť.

Pozrite sa pritom na masáž od iných zamestnancov štátu. Lekári (opäť) požadujú ďalšie zvýšenie platov na základe memoranda, podpísaného predchádzajúcou vládou po nátlakovej akcii s výpoveďami. Zamestnanci súdov zvažujú štrajk za navýšenie rozpočtu justície aj navýšenie osobného ohodnotenia.

Zhováral som sa o situácii s niekoľkými známymi, ktorí do veci vidia viac ako ja. (Buď sú učitelia alebo majú učiteľov v rodine.) A viete, aké je odhodlanie učiteľov štrajkovať? U mnohých prachbiedne. Starí nechcú, boja sa. A že im počas štrajku nepôjde plat a majú hlboko do vrecka, zdravotné odvody, prežitie, Vianoce za dverami.

Dokonca sa pýtajú sa riaditeľov, či môžu štrajkovať. (Znie to ako paródia, keď sa radoví zamestnanci pýtajú manažmentu, či môžu štrajkovať. Pracujúca inteligencia, 2012, Slovensko.)

Pritom nie je ľahké vyhodiť učiteľa, nieto ešte väčšiu časť. Na druhú stranu nájsť miesto je ukrutne ťažké. Stavy sú plné. Akonáhle zavrú školu, je na svete niekoľko desiatok nezamestnaných s malou šancou zamestnať sa v odbore, v ktorom doteraz pôsobili. Nemajú to isté ani učitelia s aprobáciou na potrebný predmet, ktorých je málo. Vvypuklým príkladom sú informatici, lebo mnohí vyštudovaní učitelia informatiky idú radšej zarábať veľa za klávesniciu než málo za katedru. Rozhodnutie riaditeľa školy je ľahké: nie je aprobovaný učiteľ, bude učiť neaprobovaný (napriklad telocvikár). Aspoň to bude lacnejšie, lebo keď učiteľ učí "dostatok" hodín z predmetov, na ktoré nemá aprobáciu, tak je braný ako neodborník a má nižší plat. Win-win pre rozpočet školy a učiteľa (pre toho v porovnaní so situáciou, že by musel odísť, nadbytočný telocvikár out, vyskytujúci sa voľný informatik in). Kto pri takomto riešení personálnych otázok prehrá?

Aj pre toto si myslím, že školstvo potrebuje poriadnu búrku. Pritom ale plošné zvýšenie platov (zatiaľ požadované zamestancami škôl) je pre mnohých třňom v oku. Že mnohí učitelia si nezaslúžia nič, že treba diferencovane. Tak si to skúsme rozobrať.

Učitelia dostávajú dnes veľmi málo peňazí v porovnaní s tým, čo pre nás a naše deti robia. Keby sme školu zobrali len ako poldňový babysitting s povedzme 10 deťmi na jedného babysittera (konzervatívny odhad v porovnaní s bežnou veľkosťou tried), koľko by asi tak babysitter zobral v súkromnom sektore?

K tomu si treba prirátať skutočné vzdelávanie, ktoré im učitelia povinne dávajú. (Je možné polemizovať o jeho kvalite, ale rozhodne to nie je nula, učitelia niečo učia a často aj naučia, aj tí skoro najhorší.)

Ďalej k tomu si treba prirátať mimoškolskú činnosť, krúžky, podujatia. Vlastné vzdelávanie učiteľov a ďalšie bonusy k základnej babysitterskej a povinnej vzdelávacej službe.

To stále hovorím o súčasnom stave. To už je. To všetko už učitelia pre deti robia. Je preto scestné (podľa mňa) povedať, že zlepšite sa a možno potom dostanete viac. Už dnes učitelia dostávajú v porovnaní s poskytnutými službami almužnu, keď sa to porovná s mnohými inými odvetviami.

Iste, diferenciácia by bola super, ohodnotenie na základe pracovných výsledkov. Stačí nastaviť rozumné objektívne merateľné kritéria a hotovo. Že žiadne rozumné nie sú? (Ak sú, budem rád, keď ich pomenujete. S monitormi či inými písomnými skúškami ale na mňa nechoďte, majú obmedzený zásah, skúsenosti nielen tohto roku poukázali na otáznu kvalitu a tak ďalej, takže hodnotiť monitorom kvalitu učiteľa je nezmysel, leda ak ako jedno z mnohých kritérií.)

Podporujem vyššie platy pre učiteľov a vedel by som si predstaviť niekoľko miest v štátnom rozpočte, kde by sa na ne dalo vziať. Ale to je otázka priorít. Treba si uvedomiť, že niekoľko doterajších vlád a aj súčasná vláda jednoznačne formulovali svoje priority obsadením postu ministra školstva a pridelením peňazí. Darmo tárajú o vedomostnej spoločnosti a podobné kecy. Činy a peňazovody vravia o inom.

Prečo toto všetko píšem? Dôvody z úvodu sú relevantné nňajmä preto, že mi situácia v školstve nie je osobne ľahostajná. Sám to už z veľkej časti mám za sebou, ale náš malý za pár rokov vstúpi do prvej triedy. A to len bude námetov na písanie, už to vidím.