Jozef Karika: Nepriateľ štátu

Niektoré veci sa nemenia. Kruté pasáže sa opäť nájdu. Aby Jozefovi čitatelia vedeli, kde je sever, to najhnusnejšie sa udeje už na sedemnástej strane. Neskoršie mučenie rašpľovaním zubov až na sánkovú kosť je oproti tomu slabým čajíčkom.

Harvan je tiež stále Harvanom. Zdanlivo úplne bezcitným, ľadovo chladným politikom s mocou oficiálnou aj neoficiálnou pevne v rukách, aspoň pokiaľ ide o Ružomberok a priľahlý kraj. Čo je však zaujímavé, po mnohých rokoch a stovkách strán sa zrazu našla osoba, ktorá mu za pár chvíľ len tak mimochodom diagnostikovala Aspergerov syndróm . Doteraz nikto ani ťuk, ba dokonca veľká časť jeho okolia si ani nič zvláštne nevšimla. Uznajte, že mi to mohlo zaškrípať.

Cítil som pomerne silnú štylizáciu Harvana do kladnej postavy, čo dosť kontrastuje najmä s prvým dielom. Iste, nepriateľ (štátu) je jasne definovaný a je z rôznych dôvodov oveľa hnusnejší ako Harvan. Na rozdiel od neho nepriateľovi nejde o nič dobré, zatiaľ čo Harvan nemá problém konať aj abstraktné dobro, pokiaľ to vyhovuje jeho zámerom.

V temer výlučne kladnej polohe mi ale Harvan nesedí. Už predtým som mu v podstate držal palce, ale zároveň som si uvedomoval jeho chyby, bol komplexnou postavou. Vo víre udalostí tejto knihy však v podstate nedostáva šancu byť zlým. Buď bude dobrým alebo nebude.

Oveľa väčším nedostatkom pre mňa je ale celkový rozsah dejového rámca takpovediac dejinného rázu. Na rozdiel od oboch predchádzajúcich harvanoviek, ktoré boli pomerne intímne a lokálne, je Nepriateľ štátu niekde v polohe politického thrilleru. Iste, s poriadným pritiahnutím vlasov vrátane chlpov na hrudi a pod pazuchami by sa historické deje mohli vyvinúť aj takto. Ale ja to neberiem. V tomto smere je Nepriateľ štátu najslabším z trojice príbehov o Harvanovi.

Tým nechcem povedať, že by som ho nedočítal. Samozrejme, že som došiel až do konca a rád. Napísané je to svižne a dejové zvraty boli zväčša zároveň prekvapujúce a logické. Len pri porovnaní s tým, čo tu už bolo, mi táto kniha neprišla ako krok dopredu. Takže vcelku chápem, že Jozef sa rozhodol dať Harvana k ľadu a začať niečo iné momentálnou novinkou Na smrť *. Tú som síce ešte nečítal, ale vrabce na streche si čvirikajú, že je zase lepšia. A mne už leží na poličke, hurá.

P.S. Jedna ukážka hádam nezaškodí. Onkológ Harvanovi vysvetľuje súvislosti rakoviny detí.

"Povedali ste, že obaja starí rodičia z matkinej strany umreli na rakovinu."

"Jej matka mi to raz naznačila."

"Môže to mať genetický pôvod. Pri lymfómoch je vplyv genetiky obyčajne malý, ale nedá sa vylúčiť. Môže vytvoriť vhodné podmienky, podhubie. Ak príde spúšťač, napríklad veľa stresu, spustí ochorenie. Býva to tak najmä u detí. Ak som vám dobre rozumel, Soňa v posledných mesiacoch prežila ťažké obdobie."

"Otec rodinu opustil, matku zavraždili. Znamená to ťažké obdobie?" spýtal sa Harvan so záujmom.

Lekár bol zvyknutý na sarkazmus pacientov, ktorí sa práve dozvedeli zlé správy. Nevšímal si teda podobné poznámky, no na tomto chlapovi mu čosi nesedelo. Až neskôr si uvedomil čo. Harvan sa pri tej absurdnej otázke vôbec netváril tak ako ostatní, ktorí sa k cynizmu uchýlili zo šoku a zúfalstva. Harvan sa tváril, akoby ho to naozaj zaujímalo, akoby bol fakt zvedavý, či lekár pokladá stratu otca i matky za čosi stresujúce. Harvan sa tváril, akoby odpoveď na takú, pre normálneho človeka samozrejmú otázku vôbec nepoznal.





Poznámka pod čiarou

* - affiliate linky do kníhkupectva Martinus, pokiaľ si cez ňu niečo kúpite, pripíšu mi malú províziu.