3x prečítané: Pratchett, Le Guin, Dahl

Terry Pratchett: Lehké fantastično

V prípade Pratchettovej Zemeplochy je istá rezervovanosť spôsobená dvomi dôvodmi. Jednak je notoricky známa ako komická fantasy, balancujúca na pomedzí medzi čistou fantasy (kulisy), paródiou (kto hľadá parodované objekty, nájde) a satirou (niektoré zemeplošské javy majú blízko k našim). Druhak už mám už najmenej o 15 rokov viac než v čase, keď som so Zemeplochou koketoval a keď ma fascinovala.

Ale nikdy som príbehy nečítal systematicky, až teraz, na staré kolená, som si povedal, že je načase skúsiť to rad radom. Barvu kouzel som čítal už dávnejšie, tuším som to nikde ani nespomínal. Lehké fantastično je logickým pokračovaním, keďže autor nechal na konci "jednotky" hlavných hrdinov biedne hynúť, ale nie zahynúť. To je ten známy potenciál pre "dvojku". Na konci "dvojky" sa skupinka rozchádza. Uvidím, ako na to nadviaže "trojka". Dám si ju, ale necítim nutkanie sa ponáhľať.

Ursula K. Le Guin: Dary (Kroniky západného pobrežia)

Pôvodne som si myslel, že ide o niečo iné z univerza Zememorí, zvlášť keď sa v názve série vyskytuje pobrežie. Lenže chyba lávky. Dary sa odohrávajú niekde v kopcoch, na veľmi chudobných panstvách, ktorým vládnu bosoráci a bosorky. Nie že by vedeli nejako všeobecne čarovať. Len niektorí z vrchárov majú špecifické dary matky prírody dedené z pokolenia na pokolenie, najmä v prípade vhodného sobáša mediz príbuznými.

Aké špecifické dary? Pomerne neškodným je dar vábenia - jeho nositelia vedia privábiť akúkoľvek zver len myšlienkami. Naopak, brutálnejším je dar krútenia - schopnosť len pomyslením na to skrútiť človeka, jeho údy, chrbticu a to prosím pekne nastálo. A to nehovorím o dare odstraňovania, ktorý sa netýka len živých bytostí. Je potenciálne až tak nebezpečný, že pokiaľ ho jeho nositeľ nevie zvládať, musí mu byť fyzicky zabránené dar použiť. Kuk - a na mieste tráva sedem rokov nerastie. Kuk - a namiesto kravy je len beztvará kaša mäsa a iných organických častí. Takže aby nebolo kuk, nositeľ je oslepený.

No napriek týmto neuveriteľným schopnostiam sú vrchári chudobní - a to sa ešte vybíjajú v susedovražedných potýčkach, vyplývajúcich z krádeži dobytka a tak podobne. Celkom dobre spracovaná myšlienka s pomerne temným príbehom a to to aj na pomery pani Le Guinovej. Tiež si dám ďalší diel Kroník, Hlasy.

Roald Dahl: Aj jahňa môže zabiť

Roald Dahl je klasik poviedok. Priznám sa, že neviem či a kedy boli u nás vydávané jeho knihy pred revolúciou, ale útržky spomienok mi vravia, že to meno z hrebeňov kníh v knižniciach poznám. Na druhú stranu kolega sa úprimne čudoval, že zbierka poviedok Aj jahňa môže zabiť vyšla za socíku. Nevravel to preto, že by ju poznal, ale z pohľadu na obálku knihy, ktorá má dizajn ako z 80. rokov. Síce som mu bez zaváhania odpovedal, že jasné, ale samého ma prekvapilo, že "môj" výtlačok je z roku 2003. Čiastočne to vysvetľuje informácia o preklade Ivice Chorvátovej (c) 1987, 2003. To zjavne zasahuje do onoho obdobia. Na druhú stranu obálka je (c) Dušan Grečner. Tak sa v tom vyznajte.

Hm, koľko toho natočím o čase vydania. Má to však istý súvis aj s obsahom. Dahl si osobitne dáva záležať na vytvorení atmosféry. Nešetrí opismi ospalého letného popoludnia niekde pri mori, ani vidieckeho sídla dvojice počas víkendu či každodenného pendlovania londýnskeho bankára do zamestnania a späť. Niekoľkokrát som si počas čítania vravel: "Aké hladké, aké ľahké, takto by som to presne napísal". Trt makový, keby som to takto vedel napísať, tak by som momentálne nepísal do blogu, ale pre peniaze by som chŕlil jednu fajnovú poviedku za druhou.

Otázne len je, či by som si trúfal na také bizarnosti. Stávky o prsty v štýle "kradol? odťať!", či portrétovacia metóda "akt pod šatami", zlepšovanie súhry dvojice v bridži či superznalectvo v odbore víno, to sú mi veci poriadne vzdialené. Myslím v realite, číta sa o nich dobre, ako som už spomínal. Takže do tretice: týpek Dahl zase môže byť niekedy nabudúce. (Len to nebude o "ďalšom" dieli.)