Milan: "S priateľkou sme vyložili jej sestru a čakali sme ju v aute, kým vybaví poštu. Bohužiaľ to trvalo niečo cez 10 minút. |
Je zrejmé, že Milan si príhodu vymyslel. Nie je predsa reálne na pošte niečo vybaviť za púhych približne 10 minút. Napriek tomu sme sa rozhodli situáciu zobrať ako modelovú a poukázať na najdôležitejšie aspekty jeho príhody.
Chyby mestských policajtov
Je nesporné, že policajti pochybili a to v niekoľkých bodoch odrazu.
Predovšetkým, všetci šoféri v Bratislave (s výnimkou nieľkokých babrákov hodných preskúšania, prípadne bezpodmienečného odobrania vodičského oprávnenia) vedia, že zapnutie výstražných smeroviek (známych ako blikačky) automaticky poskytuje šoférovi imunitu pred akoukoľvek pokutou.
Aj v prípade, že by Milan nemal zapnuté blikačky, je opísaná situácia nesporne z jeho pohľadu v poriadku. Motor beží, to znamená, že neparkuje. Produkcia oxidu uhličitého (popri iných splodinách) Milanovým autom je v priamom rozpore s pojmom parkovanie (hlúpemu napovedz: parkovanie – park – strom – spotreba oxidu uhličitého).
Dokonca i pokiaľ by Milan parkoval, bolo by všetko v poriadku, keďže zónové značky sú všeobecne považované za vkusnú okrasu ináč fádnych mestských ulíc (a my sa k tomuto názoru prikláňame).
Za čisto hypotetickej situácie, že by Milan urobil nejaký priestupok (ako je dokázané v predchádzajúcich odstavcoch, nestalo sa tak z najmenej troch dôvodov), ešte stále by sa konanie mestských policajtov dalo považovať za vyslovene neprofesionálne. Nielen že si vymysleli priestupok, pokutovali šoféra auta s blikačkami, ale dokonca sa nepokúsili riešiť situáciu náhlym zmierom (t.j. bez bločkov) a už od začiatku sa vyhrážali pokutou. Ťažko možno v tomto konaní vidieť heslo "Pomáhať a chrániť" alebo ktorékoľvek iné vzletné policajné heslo.
Ani Milan nie je bez viny na svojom osude
Je pravda, že Milan neurobil žiaden dopravný priestupok. O to šokujúcejší je fakt, že pokutu akceptoval a bločky v hodnote 30 euro si zakúpil (čo s nimi plánuje robit?). Mal k dispozícii predsa celý rad opravných prostriedkov, vrátane správneho konania, nesprávneho konania, súdov slovenských, medzinárodných a v neposlednom rade mohol použiť žolíka – priateľa na telefóne. Na našom malom Slovensku je predsa nemožné, aby nepoznal niekoho, kto nepozná niekoho, kto to vybaví.
Milanove tvrdenie o tom, že jedno malé parkovisko v okolí je stále plné, tiež neobstojí pod kritickým preverením (nie že by ho potreboval). Pokiaľ by ponechal svoju priateľku strážiť pri jednom malom parkovisku v okolí, skôr či neskôr (ale skôr neskôr) by sa určite nejaké miesto na ňom uvoľnilo. No a v prípade, že by sa predsa len neuvoľnilo, stačilo by za niekoľko desaťročí dať odstrániť aspoň jeden medzitým vzniknuvší vrak a mohol zaparkovať aj na mieste, na ktorom by ho aj inkasovaniachtiví policajti mohli len ťažko pokutovať za parkovanie.
Záver
Ešte veľa vody pretečie Dunajom, kým sa slovenskí vodiči naučia všetky potrebné predpisy. Nie teoreticky, ale prakticky tak, aby ich vedeli flexibilne aplikovať v reálnych životných situáciach. Do právneho bezvedomia!