Ukradnúť Lenina

Autor: Juraj Lörinc | 16.5.2013 o 19:51 | Karma článku: 6,14 | Prečítané:  556x

Najskôr kvízová otázka pre mladšie ročníky. Viete všetci, čo je to Lenin? Neuškŕňajte sa a odpovedajte. Teda pokiaľ skutočne viete. Že sa zle pýtam? Že Lenin nie je "čo", ale "kto"? Do istej miery máte pravdu. Ale ani v realite, ani v knihe Aleksa Tarna pravda nie je vôbec jednoduchá.

Opakujem, vysvetlenie v nasledujúcom odstavci je pre mladšie ročníky, ktoré navyše buď nezaujala história Ruska alebo ju nepoznajú z iného dôvodu. My starší musíme vedieť, kto je Lenin, a to aj v prípade, že toho v hlave nemáme nejako veľa. Lenina nám do hlavy vtĺkali toľko rokov, že sa tam prosto musel usadiť. (A keby len Lenina, zdá sa, že mnohí majú v hlave vtlčené aj onakvejšie veci*.)

Vladimír Iľjič Lenin bol vodcom Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie v novembri** 1917. (To bol ešte niekto.) Ako taký sa stal ikonou či dokonca modlou komunistov a po smrti bol zabalzamovaný a vystavený v Leninovom mauzóleu na Červenom námestí v Moskve, pri stene Kremľa. (A to už je len niečo.)

Netreba asi dodávať, že na obzretie Lenina v mauzóleu sa celé roky stáli dlhé šóry (bol z tohto taký špeciálny ateistický kult) a ešte stále sa stoja. Lenže od 90. rokov sa v Rusku s rôznou intenzitou uvažuje o odstránení Leninovho tela z mauzólea - a to je práve ešte relatívne reálny prvok, od ktorého sa odpichne bizarný dej knihy Ukradnúť Lenina.

Dej začína cestou na stretnutie starých priateľov v Sankt Peterburgu. Spolu drali školské lavice, spolu sa potulovali po meste, boli známi ako Štyri Véčka. Veňa emigroval do Izraela, stal sa váženým chirurgom. Viťa sa uchytil ako profesor na univerzite v Kodani. Vova urobil kariéru v armáde, momentálne v hodnosti plukovníka v palácovej stráži v Kremli. A Vadik sa stal ruským zbohatlíkom, ale že fakt prachatým, multimiliónovým oligarchom.

Práve Vadik zorganizoval stretnutie, ktoré začína ako obyčajná zbohatlícka lumpačka. No, obyčajná je trochu slabé slovo. Povedzme že relatívne realistická. Vadik prichystal pre kamarátov opulentné hostiny, dekadentné umenie, horda hlavohrudí skenujúcich zverené sektory je pripravená vyčistiť ktorýkoľvek dom, na ktorý si kamaráti ukáže, že v ňom by sa chceli poobzerať. Táto forma zábavy sa ale neskúseným rýchlo preje, nie zo závisti, ale prosto nedokážu nájsť dostatočnú fascináciu v akvabelení nahých baletiek spolu s káľajúcim hrochom. Takže kamoši skončia na starom cintoríne, kde spolu prežili veľa chvíľ, popíjajúc podradnú vodku a zajedajúc ju salámou s nezanedbateľným obsahom mačacieho mäsa.

Posedia, popijú, podumajú, pojedia... a vtedy to príde. Plukovník Vova je stále smutný. Veľmi smutný. Len jedno môže jeho smútok napraviť. Keby sa Vladimírovi Iľjičovi dostalo pôct, aké si zaslúži. Ale čo by dobrí kamaráti pre Vladimíra Iľjiča nespravili (Vova je tiež Iľjič, no fakt). Zvlášť keď má tie narodeniny (aj jeden V.I., aj druhý V.I., naraz ich majú, no fakt). Odtiaľ názov celej knihy - idú ukradnúť Lenina. S Vadikovými peniazmi a Vovkovými kontaktmi v strážnych kruhoch no problem.

Problémy nastanú až následne. Problémy rôznych druhov. Lebo od tejto chvíle sa spustí pravá sitzrealistická fantázia***. Do hry vstúpia gotici, náckovia, zombíci, gangstri, podnikaví majitelia múzeí, predsedovia výťahových politických strán, železničiari a krčmári. Samozrejme dúci a neuskí smadi (pozn. prekl. Veňu: drúci a neruskí smradi). Naschvál nepíšem o ďalšom deji, lebo nechcem prezrádzať priveľa.

Podstatné je, že som sa vcelku bavil. Román to je humoristický, satirický, miestami vcelku vážny. Strieľa si z mnohých javov momentálne sa vyskytujúcich v Rusku, z ktorých niektoré poznáme verne aj v malomiestnych pomeroch. Niekomu môžu vadiť ostré strihy deja, ktorý je akoby rozsekaný na pomalšie plynúce úseky pospájané skokmi v priestore a čase. No mne sa objavenie Lakrimozy alebo nečakaná železničná anabáza vzniknuvšia v podstate z ničoho celkom silne vryli do pamäti ako pozitívne prvky.

Knihu som čítal doma aj počas ciest v MHD. Doma sa pýtala manželka: "Dobré?" Vravím: "Dobré." Aj v električke sa ma spýtala jedna pani: "Je to dobré?" Vravím: "Celkom dobré." Nedbal by som, keby všetky knihy boli aspoň takéto.



Poznámky pod čiarou

* - Ako napríklad naše momentálne vedenie, ktoré má asi totalitné maniere vtlačené veľmi hlboko. Zhodou okolností práve dnes bol schválený zákon na väčšiu kontrolu pohybu osôb, s pokutovaním priestupcov. Nečudujem sa, že mnohí pamätníci si okamžite spomenuli na výjazdné doložky, devízové prísľuby, niektorí možno aj na kontrolu pohybu v rámci štátu a vnútroštátne pasy. Preto tento článok venujem poslancom, ktorý dnes hlasovali za predmetný zákon.

** - Áno, Veľká októbrová socialistická revolúcia skutočne prebehla v novembri. Môžu za to kalendáre, juliánsky a gregoriánsky. Alebo neriešte.

*** - Sitzrealistická fantázia - to je podtitul románu, ktorý nedokážem presne vyložiť. Povedzme, že má v sebe niečo z realizmu, trochu fantazírovania a potom prvky, ktoré vás posadia na zadok.







Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico na sneme opäť útočil aj na médiá

Vo funkcii podpredsedov skončia Dušan Čaplovič a Pavol Paška.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

EKONOMIKA

RegioJet skracuje svoje vlaky do Košíc, na prevádzku má málo vozňov

Jazdiť bude len so siedmimi vozňami.


Už ste čítali?