Zatiaľ krátka obarlená skúsenosť

Išiel som tam na ôsmu, aby som stihol byť čo najskôr doma. Prvé nemilé prekvapenie ma čakalo, kde inde, v čakárni. Minule o takom čase ani nohy a teraz hádam osem ľudí. Vybral som si papiere a pracoval. Ani neviem kedy ma konečne zavolali dnu.

Krátko a jasne. Doktor pozrel moju nohu, netváril sa nadšene a poslal ma na ultrazvukové vyšetrenie predkolenia. Aj tam som si počkal viac ako pol hodiny (čítal som knižku, čoskoro popíšem...). Keď som odtiaľ o pol dvanástej vyliezol a vrátil sa do ordinácie, doktor ma privítal jóbovkou. Vraj si mám ísť vybrať barle, dostanem dlahu. Je to horšie, než sa pôvodne zdalo.

Pani v protetike bola milá, peňaženku som si nechal v ordinácii, že nie je problém, peniaze jej dám, keď pôjdem odtiaľ. Aj sestrička, čo mi robila dlahu, žartovala ostošesť. Na chvíľu boli v nebezpečenstve aj moje texasky, lebo skoro nahý som v tej kose ísť nemohol a hrozilo, že dlahu nedostanem do nohavice. Bolo to o milimetre.

Doktor ma poučil, čo môžem, čo mám a čo nesmiem. Od sestričiek som dostal krátku inštruktáž na tému chôdza s barlami po schodoch a vyrazil som. Pri prvom kroku na chodbe som sa skoro prizabil, lebo stačila čerstvo poumývaná podlaha a pravá barla sa v šmyku zastavila až o stenu. Našťastie blízku. Teta v protetike krútila hlavou, že pred chvíľou som na nohe nič nemal. Mala postreh, nie?

Cestou z nemocnice na trolejbusovú zastávku som sa zastavil aspoň desaťkrát. Ťažko sa ide neskúsenému, keď navyše má okolo hlavy prevesený elegantný kožený kufrík a v pravej ruke okrem barly žmolí tenkú igelitku s prebytočnou zimnou topánkou.

Počkal som na trolejbus, idem nastúpiť... a problém. Na tak vysoký prvý schod bez rizika nevyleziem a možno vôbec. Ľudia by mi aj pomohli - ale ako? Dvaja vyskočili, ale nedalo sa. Keby som bol päťdesiatkilová slečna, tak ma chlap chytí do náručia a je vybavené. No čo s takým ťažkým telesom, ako som ja? (Na vlastnej koži som tu pocítil, o čom kedysi písal Matej Michlík - problém nízkopodlažných autobusov.)

Keď som si predstavil, že i keby sa mi náhodou podarilo dostať do trolejbusu, pri vystupovaní by bola asi tiež šou a že pri ceste domov musím minimálne 2x presadať (na autobus a na električku), rezignoval som. Zavolal som si taxík a za 120 korún ma "už" okolo pol druhej vyklopil pred naším panelákom. Ešte šťastie, že bývam na poschodí, na ktorom zastavuje výťah...

V čom mám problém doma? Neviem si ani preniesť uvarený čaj z kuchyne do izby. Nieto voľnej ruky. Papiere si nosím v ruksaku - po byte! - od počítača k vaľande a späť. Na WC pri všetkých činnostiach používam ženský spôsob, to nič, ale to usádzanie sa v našom minizáchodíku... Zatiaľ vrcholom je kúpeľňa. Ako sa mám osprchovať, aby som pritom nezničil dlahu? Aj umytie celej hornej polovice tela je dosť náročné. No a nakoniec, s takou kladou na nohe sa dosť zle spí.

Dnes ráno vidiac bielu nádielku som definitívne vzdal plán ísť do roboty. Pracovať by som mohol, makám hlavou a tá mi zatiaľ slúži. Lenže netrúfol som si vyraziť snehom na električku. Zavolal som šéfovi, že to nezvládnem, že dnes ešte beriem dovolenku a na zajtra už som sa s niekým z okolia dohodol, aby ma zobral autom. ˇKeďže sme však mali na dnes na deviatu dohodnuté dôležité pracovné stretnutie, zúčastnil som sa ho telefonicky. Bola to celkom švanda, tam traja, ja sám, moje poznámky v počítači... uvidíme, či ma zajtra humor prejde.

Pravda, ani teraz plne nezakúsim všetky "pôžitky" života invalidov, pretože mne aspoň jedna noha funguje dobre a ruky obe. Napriek tomu vravím - je to humus. Tri týždne, to je teraz pre mňa dosť nepredstaviteľný časový interval...

(písané 18. januára 2006)