Ľuboš Jurík: Novinári

Hlavné postavy všetky pracujú vo fiktívnej redakcii fiktívneho kultúrno-spoločenského týždenníka Fórum. Šefredaktor, hlavný sekretár, vedúci oddelení, radoví redaktori i ďalší pracovníci. Muži aj ženy. Kompletka.

Z tohto výčtu vyplýva prvá hlavná téma knihy. Vzťahy medzi mužmi a ženami, na pracovisku i mimo neho. Samozrejme sa nájde cudzoložný pár i beznádejne zamilovaný, zaujímavým prídavkom je plánovaná svadba z rozumu (lebo do západného zahraničia za korešpondentov možno vyslať len rodinne zviazaných, nikdy nie slobodných). Zároveň sa mi v hlave pripomína konštatovanie jednej mojej dávnej kamarátky novinárky, že žiaden novinár nemá normálnu šťastnú rodinu. (Doba sa asi zmenila, mám pocit, že práve ona je teraz má.

Spoločenská angažovanosť týždenníka (s redakciou umiestnenou do Presscentra, ktoré už dnes nie je tým, čím bývalo) sa pochopiteľne prejavuje najmä v jeho obsahu. Zahraničnopolitická rubrika sa obúva do imperialistov, kultúrna rubrika prezentuje a kritizuje miestnu kultúru. Dôraz v príbehu knihy je položený na činnosť vnútropolitického oddelenia, pretože kľúčové prispevky sa týkajú ochrany životného prostredia, aj v spojení s priemyselnou výrobou. Jeden kritický príspevok je zverejnený napriek odporu riaditeľa výrobného závodu (chemička v Bukovej). Hovorí o rizikách znečistenia vôd v dôsledku nedostatkov vo fabrike.

A potom to praskne. Vlastne vzápätí po zverejnení skutočne príde k ekologickej havárii. Na stole je otázka: eko ďalej? V závode? V redakcii? Vyžerie si to riaditeľ závodu? Alebo redaktor, ktorý príspevok napísal? Ako sa s komplikovanou situáciou vyrovná šéfredaktor?

Druhou, trochu menej významnou kritikou socialistickej reality je pohľad na katastrofálny stav Banského Kamenca. Je to staré banské mesto, ktoré prežilo svoje zlaté časy ešte v stredoveku. Dnes po ňom ani pes neštekne, prosto nie sú kapacity na ochranu, obnovu, rozvoj...

Mnohé reálie sú v podstate opísané verne v súlade so skutočnosťou, len mená sú použité iné. Aspoň mne sa zdalo, že viem, čo autor opisoval. Realisticky bola popísaná aj atmosféra socialistickej spoločnosti, keď napriek proklamovanej rovnosti boli poniektorí oveľa rovnejší, i keď aspoň naoko všetci museli písať modrým perom. S tým dodatkom, že pre autora to bolo úplne normálne, že veci tak fungujú. Dnes by nad mnohými mladší človek len neveriacky krútil hlavou: to akože fakt? Fakt.

Nie, nie je práve skvost beletrie. Ale pokiaľ by niekoho zaujímalo fungovanie socialistickej spoločnosti, v Novinároch si môžu urobiť obraz o niektorých aspektoch, ktoré nenásilne ukazujú jej nenormálnosť - samozrejme z dnešného pohľadu. Overené, nezopakujem si.