Nevolajme ju Magda, husi sme s ňou nepásli

Kto náhodou nevie, o čom hovorím, môže si základné skutočnosti prečítať v príspevku Jolany Čulákovej . V jej prípade nemám vážne výhrady k použitým titulom: kompletné "štátna tajomníčka ministerstva zahraničných vecí Magda Vášáryová" je samozrejme OK, "pani Magda" je s ohľadom na mierne ironický tón konca príspevku tiež vcelku v poriadku.

Lenže titulok, ktorý mi ráno padol do očí v električke, ten ma nadvihol. Bolo to niečo ako: "Magda, nevybaľuj, ale pracuj..." Tak nejako, už si to nepamätam na sto percent, pretože som na chvíľočku videl červene. Ak tipujete, že to bolo v najčítanejšom slovenskom denníku, nemýlite sa. Som zvedavý, čo by pisateľ onoho titulku robil, keby prišiel na úrad a úradník by ho oslovoval len "Ďuro", "Mišo" alebo "Hana".

Juraj Petrovič vo svojom príspevku o spore o osvienčimskú lož voľne cituje Petra Osuského, podľa ktorého si doma pod perinou si môže každý hovoriť čo chce. Podľa môjho názoru je možno toto zovšeobecniť do podoby: človek by mal vyjadrovanie upraviť podľa toho, v akom prostredí sa vyjadruje. Doma si môže hovoriť, čo chce. Medzi kamarátmi vie, čo si môže dovoliť. V pracovnom kolektíve sa zväčša hovorí ináč ako na futbale (okrem futbalistov). Na diplomatickom rokovaní človek nepovie to, čo by pokojne povedal inde.

Magda Vášáryová sa mi kedysi páčila sa mi ako herečka, neviem o tom, že by niečo zmrvila ako diplomatka, teda svoju prácu si robí skôr dobre ako zle. Nemám zase takú krátku pamäť, aby som si nepamätal jej nevydarené vystúpenie v predvolebnom Site, kde si čiastočne zabila šance na prezidentský palác. Keď to spojím so včerajšou tlačovou konferenciou, ako prvá hypotéza mi vychádza, že improvizácia nie je jej silnou stránkou. Možno to tak nie je, možno vysvetlenie treba hľadať inde.

Každopádne, na verejnosti je potrebné ľuďom prejavovať úctu. Málokto z nás s pani štátnou tajomníčkou pásol husi. Tak ju nevolajme "Magda".

P.S. Práve som objavil, že sa dnes i Peter Šiška zamýšľal nad hrubnutím komunikácie v médiách. Síce v inom kontexte, ale i tak to stojí za prečítanie.

(písané 23.2.2004)