Dlhšie obarlené skúsenosti

1. Začnem hygienou. Môžem byť asi rád, že sa mi takéto niečo prihodilo v zime. Viacerí známi si zaspomínali na fakt, že svrbenie pod sadrou alebo dlahou vie byť pekne neznesiteľné. Aj muži sa vraj vtedy zháňajú po pletacích ihliciach. Chceli by robiť škrab, škrab. V lete by ma táto túžba po ručných prácach nepochybne chytila tiež.

2. Je fakt, že pod sadrou sa umývať nedá. Preto som rád hneď po odstránení závažia vhupol do vane . No, vhupol... prevalil som si nohy cez okraj a spustil sa tam dobre že nie na kladkostroji.

3. WC už po nejakom čase, keď mi otrnulo, bolo v pohode. Balansovanie na jednej nohe pri pisoáre mi celkom išlo, skôr so sedením bol menší problém. Ako si stiahnuť nohavice skoro až na zem, čo je pre príjemný posed nevyhnutné, aby som pritom vždy nestrhával obväzy z dlahy? Ale dalo sa...

4. Môj denný pohyb mimo bytu sa obmedzil na cestu výťahom dole, nástup do auta niektorého z láskavých kolegov, výstup pri banke, prácu, nástup do auta niektorého z láskavých kolegov, výstup pri našom paneláku a cestu hore výťahom. Nie bars pestré, čo?

5. V pondelok však nastal zlom. Kolega ma doviezol k nemocnici, a keď som z nej vyšiel, bol zo mňa úplne iný človek. Pohyblivý až strach. Dokonca som bol schopný okamžite vyskákať do trolejbusu, pri ktorom som tri týždne predtým biedne zlyhal a túžil som po nízkopodlažnom vozidle.

6. Keď už sme u toho skákania, musím sa pochváliť, že niekedy v strede času s barlami som bol hlavnou hviezdou šou pre viac ako 100 ľudí. Poriadali sme diskusné fórum na tému stresové testovanie pre ľudí z bánk - a že došli zo všetkých zástupy, plné kongresové centrum NBS. A tu vstupujem na scénu ja, v prúžkovanom obleku, už vidím pripravené miesto v prvom rade, ešte šesť či osem schodíkov... no nestrieskal som sa pritom trikrát? Prvý raz si to možno nikto nevšimol, ale keď som zakopol o posledný schod, boli ku mne otočené už snáď všetky tváre... že aký cvok ten Lörinc? :-)

7. Otázky na pôvod môjho zranenia neustali. Už asi tisíckrát som vysvetľoval, že to nemám z lyžovačky. A že to nemám zlomené. A všetci ako jeden muž, či žena, na to prisvedčia, že zranený sval je lepší ako zlomená noha. No ja neviem, nie som lekár... mohol by sa k tomu nejaký vyjadriť? Každopádne aj zranený sval je dosť nanič. :-)

8. Od pondelka už teda jazdím MHD. A poviem vám, ľudia barle rešpektujú. Nastúpim do plnej električky a vždy sa nájde niekto, kto mi miesto uvoľní. Vyskakujú mladí, starí. Toto naozaj oceňujem. Aký to rozdiel oproti pár dňom, keď som podobne zúfalo, možno ešte zúfalejšie naskakoval do električky a stál na jednej nohe - ale bez barlí...

9. Oceňujem aj všakovakú ďalšiu pomoc poskytovanú ľuďmi okolo mňa. Na obede mi vždy niekto z kolegov donesie tácku s obedom i odnesie po zjedení. Keď potrebujem vodu na čaj, zavolám na jedno číslo a hrdý čerstvý otec Aničky (gratulujem!) je za päť minút u mňa aj so zovretou vodou v objeme 1,3 l.

10. Vrátim sa k pohybu po meste. Električka ma nedovezie až k robote, treba prejsť pár desiatok až stoviek metrov, to isté pri našom paneláku. Po suchom nie je problém, idem štýlom buch-ťap-buch-ťap. Po čerstvo napadnutom snehu nie je problém, barla sa doňho pekne zaborí a drží. Po mokrom snehu a kalužiach nie je problém, cítim sa ako Sergej Bubka.

11. Problém je poľadovica. Paradoxne najhoršie to dnes ráno bolo na miestach a úsekoch, ktoré včera očistili od snehu. Čistá poľadovica, klzisko, barla nezaberá, odbieha. Radšej nemyslím na to, čo bude zajtra...

12. Trochu viac chodenia a už cítim ruky. Nosia väčšinu mojej hmotnosti, a že tá nie je malá. Ruky, tým nemyslím ramená alebo paže. Doslova dlane.

13. A čo je podľa mňa z dlhodobého hľadiska najhoršie? Že skoro nič neodnesiem v rukách. Ruksak, čo mi venovala milá na bicykel, sa mi teraz veľmi hodí.

Pokiaľ sa vaše skúsenosti od mojich odlišujú alebo máte k nim nejaký doplnok, poučenie pre mňa, smelo s ním do diskusie. Ešte stále hopkám, i keď už bez dlahy.

(písané 8. februára 2006)