Martin Bútora: Ľahkým perom

Nespomínam si na všetkých hrdinov, ale pred očami mi vyvstáva taký priemerný hlavný hrdina. Vzdelaný človek, niekde na začiatku stredného veku, ktorý často nie je veľmi spokojný s dosiahnutým. Konflikt snov a reality rieši najrôznejšími spôsobmi, počnúc horúčkovitou aktivitou až po pasívne odovzdanie sa prúdu. (Uff, dýchli na mňa spomienky na hodiny slovenčiny.)

Až sa mi chce citovať, dúfam, že nájdem niečo dosť typické a pritom zaujímavé pre náhodného okoločítajúceho. Áaa, už som našiel niečo husté, čo zatrasie čitateľom ináč jemnej poviedky, ktorej veľká časť sa odohráva na požiarnobezpečnostnom školení.

Aj trpasličiemu prednášateľovi sa v tejto chvíli ťažko formuluje, hľadá slova. Má problém. Pred chvíľou totiž podišiel k tabuli, na ktorej chcel názorne demonštrovať zopár odstrašujúcich čísel. Cez tabuľu viselo prehodené biele premietacie plátno. Keď zobral kriedu do ruky a zložil plátno, neodhalil prázdnu čiernu tabuľu. Odhalil bielu kresbu nahej ženy s detailne vypracovaným najchúlostivejším miestom: to bolo v pravej polovici tabule. V ľavej sa zase skvel červený nápis. Nápis bol stručný, lakonický a pozostával z troch riadkov. V prvom riadku stálo HASYČI, v druhom iba slovo DO, v treťom, najdlhšom, DNESKA SA NECVIČÍ. Druhý riadok obsahoval ešte červenú šípku, ktorá posielala hasičov priamo do toho najdelikátnejšieho orgánu. Z orgánu vystupovali červené jazýčky.

Časť sály, ktorá to zbadala, zmeravela. Celý výtvor pôsobil neobyčajne vulgárne. Žneský akt nemal ďaleko od najnehanebnejšej pornografie, čo nemal ďaleko, on ňou jednoducho bol, najmä keby to nebola kresba na tabuli, ale záber na filmovom kotúči. Bol to šok. A zároveň to všetko bolo až sugestívne prosté, nedvojzmyselné a pravdivé. Keby v tej chvíli nasadili detektory lží, keby zapli prístroje, čo vedia čítať myšlienky, rozhodujúca väčšina pléna by s nápisom, i keď možno v slušnejšom vydaní, živo súhlasila."

Čo tento úryvok demonštruje? Napr. to, že autor nemá problém popisovať drsnosti primeraným jazykom. Toto sú presne tie scény, aké sa kedy-tedy vyskytnú v živote každého z nás. Ich prerozprávanie samé o sebe môže byť vulgárne alebo akceptovateľné. To isté sa týka iných skutočne intímnych scén. Žiadne vyhýbanie sa sexu, je súčasťou života, tak čo majú byť hrdinovia bezpohlavní?

Štýl celej knihy mi z mladších autorov veľmi pripomína Viewegha písaním obyčajno-nezvyčajným spôsobom o každodenných maličkostiach, ktoré si iní možno nevšimnú (a čitateľ je rád, že autor to urobil za neho). Zo staršej generácie spisovateľov mi niektoré pasáže pripomínaju Páralov industriálny štýl, aj keď nie je to také vypuklé.

Ešte niečím môže byť kniha užitočná najmä pre dnešných mladých ľudí. Po jej prelúskaní sa im pravdepodobne hlava naplní aj otázkami smerujúcimi k vtedajšiemu štátnemu zriadeniu. Na tomto je možné presvedčivo dokumentovať zmeny, ktoré u nás nastali za uplynulých 17 rokov. Mnohé je lepšie, mnohé je horšie, niektoré veci boli nepredstaviteľné vtedy, iné teraz. Ako sa hovorí, kto nezažil, neuverí.

Nakoniec ešte maličkosť. Imponuje mi spôsob, akým sú do poviedok zasadené rôzne vedecké poznatky, prosto vzdelaní hrdinovia rozmýšľajú o niečom z tej svojej vedy... ale koľko rôznych disciplín. Z tých, ktoré poznám, bolo všetko OK, takže predpokladám, že to bolo OK aj u ostatných - a "rešpekt" autorovi, ako hovorí dnešná mladá generácia.

(písané 11. apríla 2005)