Neviem, kedy presne kniha bývalého malkáča Ľuba Dobrovodu vyšla, ale pár impulzov ma doviedlo k tomu, že som ju kúpil sestre. Impulzy v tomto prípade boli tri. Po prvé, čítanie z nej v rádiu v známej literárnej relácii v sobotu poobede. Úryvok o miniatúrnom dedkovi od susedov a jeho vození, to bol ten správny úlet. Po druhé, našiel som ju medzi akciovými titulmi v katalógu jedného slovenského zásielkového obchodu s knihami. Po tretie, sestra mala narodeniny. No nekúpte to, keď sa vám to páči, nie je to drahé a tušíte, že blízkej osobe tým urobíte radosť.
Na moje (spokojné) prekvapenie sestra dobre vedela, čo odo mňa dostala, keď sa na knihu pozrela. Potešene s otcom debatovala, že áno, to je ten Dobrovoda, čo o ňom bol taký a taký článok v novinách a vrhla sa na knižku. Ani otec nie je priaznivcom filozofických kecov a tak sa mu možno kniha bude páčiť - hlbokomyseľné žvásty v knihe priamo nenájdete.
Niekto sme detstvo mali ľahšie, niekto ťažšie. Hlavný hrdina ešte nemá ani jeden krížik na chrbte a asi preto mnohé problémy nesie ľahšie, ako by sme ich niesli my. Najmä problémy v rodine, kde vlastne každý lezie na nervy každému, a to sa netýka len osôb žijúcich pod jednou strechou. Sám je lapaj a nezbedník. Alebo... pokiaľ je aspoň štipka autobiografického pocitu z knihy pravdivá, možno si autor už nepamätá alebo nechce pamätať, ako ťažko prežívajú deti niektoré veci.
No zamyslime sa: kto z nás bol ako dieťa vždy zbedník? Priznávam sa bez mučenia, že ja nie. A to bude asi hlavný dôvod, prečo sa mi kniha páči. Poviem si, bol som síce, aký som bol, ale takéto niečo som nevyviedol, a potom trošku ľutujem... či si prečítam, čo sa okolo malkáča Ľubka dialo škaredého, a som rád, že moje detstvo bolo šťastnejšie.
Nakoniec už len charakteristika z obálky. Je to román smutno-srandovinový.
(písané 6.3.2005)
