Krutohlav 2001

Najväčšie prekvapenie ma čakalo v prvej poviedke knihy. Vlastne tesne pred ňou, v zozname ocenených. Prvá cena v súťaži Cena Gustáva Reussa nebola udelená, druhú získal voľáky Andrej Tusičišny ... Nuž, "kdo umí, ten umí, kdo neumí, ten čumí". Alebo "komu česť, tomu česť, pastierovi trúba".

Andrejova poviedka bola hovädsky dobrá. Chvíľu som zvažoval, že použijem ešte expresívnejší prívlastok, ale nechám si ho od cesty. Skupina slovanských lžiteroristov, to je teda mäso. Uzávierka súťaže bola 31. augusta 2001. Teroristické útoky bývali aj predtým, no zaujímalo by ma, ako Andrej prežíval divočinu 11 dní po uzávierke.

Samozrejme, aj ďalšie kusy sa mi páčili. Útek do normálneho sveta evokuje moju obľúbenú otázku - čo je normálne? Pre každého niečo iné. Zamestnanec bársktorej konzultantskej firmy považuje za normálny voľný prístup k osviežujúcim nápojom. Môj známy má každotýždennú lumpačku ako normu. Ja považujem za normálne, že keď mi do kancelárie svieti slnko príliš silne, zatiahnu sa mi žalúzie. 180 cm je u nás normálna výška človeka, u Pygmejov by takého považovali za nenormálneho obra.

Mať obe ruky skutočne, ale skutočne ľavé? Zahrať si karty o svet? Vteliť sa do kože upíra? Alebo ako to môže dopadnúť, keď nemenovaný svetový policajt zasahuje všade? Byť intergalaktickým diplomatom? Takéto alternatívne svety ponúkajú ďalšie poviedky. Rôzne chute.

Na mňa osobne však asi najviac zapôsobila duchárska poviedka Migréna. Spôsob, akým mestský človek vyjadruje svoj prezieravý pohľad na dedinčanov, je hlboko autentický. Ešte aj meno kľúčovej dediny kdesi na východnom Slovensku je veľavravné: Koňske Žbince. Čo na to, že porotcovia v poviedke odhalili niekoľko logických nedostatkov... dá sa na ňu pozerať ako na jemne švihnutú surrealizmom a ako zbierka impresií ma zasiahla.

Dobrá vec, taký Krutohlav. Andrej mi v komentári k predchádzajúcemu napísal , že Cena Gustáva Reussa už skončila. Škoda, ale c'est la vie.

(písané 24. júna 2006)