Michal Viewegh: Román pro ženy

Nie preto, že by sa mi nepáčil. Knihy z takého dôvody odkladám len veľmi zriedkavo, musia byť riadny odpad, aby som ich nezvládol skonzumovať. Jednoducho Románu pro ženy je málo. Má len niečo cez dve na ôsmu (čiže 256) strán a to strán malých a veľmi šetrných, pokiaľ ide o čiernu farbu. Napriek tomu, že Viewegh dokladá rozsah svojich poznámok z pop-kultúry odkazmi na priehrštia značiek, reklám a moderných stereotypov.

Všetkými týmito znakmi, ktorými sa hemžia aj "tie pravé" romány pre ženy, totiž podľa mňa trestuhodne mrhá. Spomenie ich a zabudne. Niekto by povedal, že je to vyjadrenie skúsenosti a schopnosti málo slovami povedať veľa. Niekto iný, že je to znak dôkladnej práce s textom, keď sa mu podarilo z napísaného konceptu Románu pro ženy postupne vyškrtať aspoň polovicu textu - čo by mal skúsiť urobiť každý spisovateľ. Šialenejší nápad: Viewegh skúša maximalizovať cenu za jedno vydané slovo - ako málo slov stačí napísať za 1 korunu ceny knihy.

Je zo mňa cítiť rozčarovanie, že kniha už skončila? Je to tak. Páčila sa mi. Po týždňoch čítania len v angličtine, aj keď kolapsovplného a hodnotného, som sa obžieral češtinou. Hltal som stránku za stránkou a opäť raz obdivoval Vieweghovu schopnosť vymáknuť detaily každodenného života, popísať nebežne to, s čím sa bežne stretávame.

Nieže by som sa každý deň pohyboval na večierkoch známej medzinárodnej firmy v podivne členitých miestnostiach nepravidelných tvarov, kde sú všade bary s dlhými radmi ľudí. Kdeže, ale práve ako hlavní hrdinovia by som sa pritom možno tváril ironicky, skoro nadradene a pritom bol nesvoj.

Aj ja som svojho času hypnotizoval mobil, aby sa ozvalo jeho sugestívne zapípanie znamenajúce novú SMS. Aj mne sa na dovolenke stalo, že som doslova vyhodil nemálo miestnych bankoviek za atrakciu, ktorá sa ukázala byť v totálnou kravinou. Aj ja som sa so svoju milou prechádzal po rodičovskom meste a ukazoval jej každú blbosť, s ktorou sa mi pojili aj pätnásť rokov staré spomienky. Aj mne sa pritrafili intelektuálnejší známi, oproti ktorým som obyčajný buran, ktorému trčí slama z topánok, teda aspoň v niektorých ohľadoch.

Ako obyčajne si neodpustím krátky úryvok. Predrozchodová scéna, keď je vzťah už ťažko poškodený, ale ani jeden ešte neurobil rozhodujúci krok. Muž sa spúšťa, žena túži po druhom, ktorého stretli na dovolenke. Po SMS iného chlapa je celá rozklepaná.

"To byl on?"
Nemám sílu to popírat.
"Takže," říká Oliver překvapeně, "jsi mu přece jenom dala číslo?"
Jeho hněvivý úžas stále roste.
"Ty jsi mu za mými zády dala své telefonní číslo?!"
"Ano."
Po zbytek večeře mlčíme. Je to skoro nesnesitelné. Oliver si znovu a znovu dolévá. Konečně třískne příborem o talíř a zdvihne se.
"Jde na záchod," zasyčí. "Můžeš mu zavolat..."
"Fajn," říkám.
Otevřu kabelku, uchopím mobil a čekám. Oliver se prudce otočí a odchází. Sleduji ho pohledem, dokud nezajde za roh, a potom volám číslo uvedené ve zprávě.
"To jsem já," říkám překotně, "moc bych tě chtěla vidět..."
Zve mě na večeři - zítra v Le Café Colonial .
Jsem šťastná.

V súvislosti s vyhrubenými výrazmi v celej knihe mi napadla jedna maličkosť. Sú medzi nimi slová, ktoré si svojím charakterom zaslúžia zdôraznenie. Menia mierne zmysel vety, prinútia človeka sústrediť sa na ne. A sú medzi nimi husto aj už spomínané značky výrobkov, ktorými sa bežne ženské romány najmä z trochu lepšej spoločnosti len tak hemžia. Musia byť takto zdôraznené? Nejde o product placement ? Kloním sa k tomu, že nie, Viewegh ich používa s obľubou už dlho, ale pochybnosť hlodá.

Každopádne podľa mňa dobrá knižka.

(písané 4. decembra 2006)