Jedenásť minút

Hlavnou hrdinkou je brazílska dievčina, ktorá sa z dediny niekde pánubohu za chrbtom dostane do Ženevy. Tam nejakú dobu pracuje ako prostitútka. Určila si pritom sama dobu určitú, počas ktorej sa snaží ušetriť čo najviac peňazí, aby sa mohla vrátiť domov a zakúpiť si fazendu. (Ako fanúšikovi Asimovovej série o Nadácii mi toto slovo asociovalo Tazendu .)

Ako sa do veci zamotala a ako sa jej darí, to detailne nepopíšem, aby prípadní záujemcovia o prečítanie neprišli o napätie. Samozrejme sa do veci trochu zasiahnu city, konkrétne zhmotnené impotentným maliarom. Aj keď by ste možno očakávali, že ho z impotencie vylieči svojimi skúsenými prostitučnými ťahmi, také jednoduché to nebude. Pamätajte, ide aj o city.

Úprimne povedané, trochu ma zaskočil Coelhov prístup k prostitúcii. Temer absolútne pochopenie pre takéto riešenie cesty životom, relatívne chladné kalkulácie v jej hlave, citová dezangažovanosť, relatívne jednoduché nájdenie cesty von. Až som si vravel: Kto o veciach takto premýšľa? Muž Coelhovho typu? Žena podľa Coelha? Zo záverečnej poznámky autora vyplynulo, že vlastne spracoval skutočný príbeh podľa rozprávania bývalej prostitútky. Z toho odvodzujem, že aj úvahy sú do veľkej miery jej. Slovo, ktoré mi pri tomto uvedomení krúži hlavou, je "vyprahnutá".

V tejto súvislosti mi dovoľte jeden citát z jej denníka:

Nezaujíma ma, že toto remeslo bolo kedysi posvätné, ja jednoducho NENÁVIDÍM, ČO ROBÍM. Ničí to moju dušu, začínam strácať kontakt sama so sebou, ukazuje mi, že bolesť je odmenou, že za peniaze sa dá kúpiť všetko a peniaze všetko ospravedlnia.

Nikto v mojom okolí nie je šťastný; klienti musia platiť za to, čo by malo dostávať zadarmo,a to je deprimujúce. Ženy vedia, že musia predávať to, čo by rady dávali iba z rozkoše a nehy, a to ničí. Skôr ako som napísala tieto riadky, dlho som bojovala, musela som si priznať, že som nespokojná a nešťastná - ale ja som musela a musím - vydržať ešte niekoľko týždňov.

Nechce to, ale musí. "Musí" tu je kľúčové slovo, ktoré pre rôznych ľudí má rôzne významové odtiene. Vedzte, že musela, ale nikto jej nedržal revolver pri hlave. Pointa je v tom,že "musela", lebo hrozilo, že nebude môcť realizovať svoje sny. Odišla z rodnej dediny a nechce sa do nej vrátiť rovnako chudobná. Zjavne ide o "musieť" vo veľmi voľnom poňatí. Čo na to moralisti?

Tuším som už čítal aj mnohé lepšie knihy, ale rozhodne to nie je kniha obyčajná. Možno trochu idealistická najmä v druhej časti.

(písané 19. decembra 2006)