Okrem spomenutých sa pridali aj úspešní reprezentanti z tohtoročnej olympiády a paralympiády. Nebudem tváriť, že som vysoko nad vecou. Cítil som sa poctený, keď mi premiér a minister školstva potriasali rukou a ďakovali mi za úspešnú reprezentáciu Slovenska v jednom rade s Elenou Kaliskou, Pavlom Hurajtom, Igorom Kočišom, hokejistami a ďalšími.

Ešte predtým zazneli krátke prejavy oboch členov vlády (okrem nich bola prítomná ešte ministerka práce). Príhovor predsedu vlády okrem iného dal do mojej pozornosti koncepciu pre oblasť športu s názvom Viktória. Ešte som ju nečítal, ale za tých pár minút som na ňu počul rôzne názory, súhlasné aj nelichotivé.

Po oficiálnej časti nasledovalo voľné občerstvenie a konverzácia. Ministerka sociálnych vecí sa (asi) u každého pristavila, a dokonca si zapamätala, čo robím. Koniec-koncov, musela to byť trochu pecka medzi oči, keď zaznelo "kompozičný šach" medzi všetkými tými biatlonami, kulturistikami, vodnými slalomami alebo streľbami. Nie je to len rýchlejšie, vyššie, ďalej.

Medzitým sa medzi športovcov vrhli aj novinári. Odchytávali najmä hlavné hviezdy. Podaktorí športovci ich mali dosť na háku, začul som aj vety typu "keby s Tebou robili rozhovor a dávali Ti také blbé otázky, neustál by si to". Ale fakt, niektoré otázky boli ozaj nablblé.

Najväčším salámistom bol asi nemenovaný strieborný medailista zo ZOH. Ako jediný prišiel v texaskách. Najviac na mňa zapôsobili paralympionici svojou normálnosťou. Najpríjemnejšie sa ku mne zachoval neznámy pán z armády, ktorý ma zatiahol do debaty a tak mi dovolil uvoľniť sa v spoločnosti, do ktorej nechodím každý deň. No a najviac som sa porozprával s iným vo verejnosti málo známym športovcom, len tak mimochodom dvojnásobným majstrom sveta vo vytrvalostných pretekoch športových člnov (v rokoch 2003 a 2005, v triede 2, v tíme vždy spolu s trojicou Francúzov), s Tomášom Čermákom.

Poteší.

(písané 10. apríla 2006)