Cestoval tam so skupinou kolegov inžinierov. Ešte len vystúpili z vlaku, prešli niekoľko metrov a z neho sa okamžite stal odborník na miestnu dopravu. Nejaká babka sa ho pýtala, že či ten pójezd prijéchal iz Odessy. Bohužiaľ jej na prvú šupu zle rozumel, a prisvedčil jej, že áno, že jédet v Odessu. Babka nastúpila a kolegovia rehot. Tá pravá slovenská radosť je škodoradosť.
(Niečo podobné sa mi tiež stalo, v Bruseli. Šinul som si to z centra smerom k Európskej štvrti a naproti mne sa hnal biznisman s dvomi kuframi, že vraj kade na hlavnú stanicu. Pár minút predtým som išiel okolo "gare", tak som mu ukázal. Občas naňho spomeniem, či som spôsobil, že zmeškal svoj vlak, alebo či som mu pomohol. Dúfam...)
Zo stanice ich vzali priamo do závodu mimo mesta. Išli nejakým mikrobusom. Ulice a cesty boli rôzne, krásny asfalt i poľné cesty. Na šírej rovine narazili i na križovatku so semaforom. Ten napodiv fungoval. V búdke sedel dedko a ručne obsluhoval svetlá. Keď prišli až na križovatku, hodil im tam červenú. Kam oko dovidelo - nikto. Postáli si zo tri minútky, stále nikde nikoho. Dedko ich nakoniec pustil, zapol im zelenú a šli ďalej.
V továrni im urobili exkurziu s odborným výkladom. Keďže mali so sebou tlmočníka, počúvali jeho. Ukrajinec povedal, tlmočník preložil, všetci pokývali hlavami, že rozumejú. Povedal, preložil, pokývali. Normálka.
Vlastne nie je normálka ako normálka. Výklad bol dosť komplikovaný a tlmočník napriek všetkej snahe po obzvlášť ťažkom prejave kapituloval. Namiesto toho, aby 2 minúty prekladal, len zahlásil: "Hovoril, niečo o hriadeľoch, prevode a mazaní. Ale hoc ma aj zabite, neviem, čo." Pokývali hlavami, chápavo prisvedčili.
To pochopiteľne vyvolalo veľký údiv domácich. Všetko si vyjasnili večer na pitke. Sovietski kolegovia vyjadrili svoj úprimný obdiv nad hutnosťou slovenčiny. Je to vraj síce rovnako slovanský jazyk ako ruština a ukrajinčina, ale koľko sa dá toho v nej dá povedať dvomi vetami! Nikto im neprezradil skutočný obsah pretlmočených slov...
Keď sme už u toho, pitka s "Rusmi" je vraj zážitok nad iné. Neviem, sám som ju nikdy neabsolvoval, navyše nepijem . Každopádne, spomínaná akcia pokračovala i na izbe jedného zo Slovákov, na 6. poschodí hotela. Keď už boli všetci poriadne opití, niekto hodil do pľacu nasledovný nápad.
Určite ich vraj, ako cudzincov, odpočúvajú. Čo keby našli tie ploštice a zničili ich?
Všetci boli nadšení a dali sa do hľadania. Dlho sa im nedarilo nič objaviť, ale nakoniec ich snaha bola korunovaná úspechom. Niekto odhrnul koberec (z toho je jasné, že hľadali naozaj dôkladne) a bolo to tam. Ploštica v tvare kruhu o priemere asi 20 centimetrov. Trochu veľká, ale čo ruské nebolo veľké? Pevne spojená s podlahou. Po troche snahy však povolila. Vyhodili ju z okna.
Asi po 10 minútach im niekto trepe na dvere. Možno si myslíte, že ju z okna hodili niekomu na hlavu. Kdeže. Ale klopali spolu dve dežurné (dežurnaja bola "služba na poschodí") - tá ich a ešte z 5. poschodia. V izbe presne pod nimi sa vraj pred chvíľou zrútil luster...
Som zvedavý, čo zažijem ja...
(písané 28.5.2005)
Spomienky na Ukrajinu
Zdá sa, že sa v najbližších dňoch budem chvíľku vyskytovať v Kyjeve. Keď som to spomenul jednému z mojich starších priateľov, priznal sa, že ešte za čias Sovietskeho zväzu sa na Ukrajinu dostal. Zaspomínal si na niekoľko príhod.