1. V autobuse na letisku sa pomaly z haly zbierali ďalší účastníci zájazdu. Delegát oznámil, že musíme počkať, kým nebude naplnených všetkých 6 pristavených autobusov, z toho len tri slovenské. Z letiska do letoviska Taba sme totiž išli ako konvoj, spredu a zozadu strážený policajnými autami.
2. Taba je v podstate diera, a to posledná diera na Sinaji, ktorú v roku 1988 Izrael vrátil Egyptu. Hneď pri hranici sú dva hotelové komplexy Hilton a Mövenpick, ďalej na juh v oblasti Taba Heights je hotelov viacero. My sme si s ohľadom na špeciálny znak v mojom mene pre pobyt vybrali Mövenpick.
3. Vzhľadom k tomu, že Egypt je moslimskou krajinou, vonku človek veľa žien nestretol. A nebolo ich veľa zamestnaných ani v hoteli... vlastne až na jednu zjavne nie miestnu (blondínku) žiadne. Takže sme mali samých servírkov a chyžných. A to by ste sa čudovali, ako sa správali k deťom a tehotným ženám.
4. Nešli sme na dovolenku nakupovať, ale nejaké darčeky najbližším by sa predsa len hodili. Zašli sme do pár obchodov a niekoľkokrát sa dohadovali na cene (nie veľmi úspešne). Zaujal ma nápis na obchode s koženým tovarom: JENUINE LEATHER. Ale snáď tá koža bola pravejšia ako nejaké Nikké alebo Abibas.
5. Počas nákupov moja milá zašla za roh. Hneď ju tam jeden miestny čávo začal opaľovať. Keď sa nechytala, položil jej zásadnú otázku, či tu je s nejakým chlapom. Po kladnej odpovedi sa okamžite stiahol.
6. V hoteli boli dve možnosti povečerať. Vlastne štyri. Buď sa šlo do hlavnej jedálne k bohatým bufetovým stolom alebo sa rezervovalo miesto v jednej z troch tematických reštaurácií v areáli: v morskej, čínskej alebo orientálnej. Dohromady štyrikrát sme boli v reštauráciách a bol to pôžitok. Zjavne však nie pre každého. V orientálnej Shahrazad (podľa nás vynikajúce) menu zjavne nesadlo staršej slovenskej dvojici. Odchádzali od temer nedotknutého dezertu, čo žena komentovala: "Tak sa teda poď navečerať." Mierili do hlavnej jedálne - ale určite ani tam nenašli slaninu...
7. Cestou do Jeruzalema sme sa pokúpali v Mŕtvom mori. Je hnusne slané & horké, je ťažké sa v ňom ponoriť, ale ani sa to neodporúča, lebo vyžiera sliznice. Bolo tam teplo, vzduch sa nepohol a vlastne všade dookola bola vyprahnutá púšť. Dosť paradoxne vyznelo, keď cestou späť v autobuse bežala Vesnička má středisková a Hrušínský básnil: "To není země, to je krásná zahrádka!"
Žltá záhradka.
Sivá záhradka.
8. V samotnom Jeruzaleme sme obišli pár klasických atrakcií, medzi nimi časť krížovej cesty, ktorá dnes leží v arabskej štvrti starého mesta. Aj vďaka tomu na prvý pohľad dnes nevyzerá veľmi duchovne, obzvlášť je to cítiť na siedmom zastavení, kde je pult s podprsenkami...
Obchodík sme záberu nedostali, ale je tam, pod kamerou.
Škerím sa na Olivovej hore, podo mnou Getsemanská záhrada a vľavo v pozadí staré mesto.
9. Možno najzvláštnejšími značkami, ktoré sme vôbec videli, boli záplavové stĺpy v Negevskej púšti. Dobre čítate: všade naokolo jedna z najsuchších púští a v nej stĺpy, ktoré označujú bežnú výšku hladiny pri povodni. Lebo zvyčajne neprší, ale keď náhodou zaprší, tak na čisté skaly bez pôdy, voda nemá kam vsiaknuť a údolia sú zaplavené. Vraj v takej Petre pravidelne hynuli turisti nedbajúci na varovanie pred povodňou...
Uzučké, viac ako kilometer dlhé skalné údolie z Wadí Músá do Petry.
Kto v temer štyridsaťstupňovej horúčave nevládal, mohol sa zviezť drožkou.
Byzantský chrám.
Okrová skala, zelený chlap a telekomácke rododendrony.
10. Zatiaľ som nepísal o šnorchlovaní v Červenom mori, plážovom volejbale, večernom programe, spomienkach Schengenčana pri prechodoch hraníc... to sa dá len ťažko vierohodne opísať, lepšie je to zažiť.
Čo na záver? Snáď neplatenú a nežiadanú reklamu, menej obvyklú popri na blogu bežnom sťažovaní sa na služby. S tým, čo pre nás Hydrotour pripravil, sme boli moja milá a ja spokojní. Delegát Matúš Kerekeš bol výborný. Moja milá konštatovala, že by si to hneď zopakovala (samozrejme s inými výletmi).
