Dlho som označenie vhodnosti alebo nevhodnosti televíznych programov pre deti a mládež ignoroval. Ako ostatne každú zbytočnú pravidelnú informáciu, ktorá sa človeku v dnešnej preinformovanej dobe snaží dostať do mozgu. Nevidím banner, nepočujem reklamu v rádiu.
Ale výskyt dieťaťa u nás doma ma donútil zaspomínať si na to, ako vhodnosť programov v televízii riešili moji rodičia a tiež som si trochu povšimol, ako sa to rieši na strane vysielateľov dnes.
Totiž za mojich mladých čias, teda ešte za socíku, bola televízia iná. Žiadne káblovky, žiadne satelity, žiadne súkromné televízie. U nás na západe stredného Slovenska to bol 1. slovenský program ČST, 2. slovenský program ČST a keď boli priaznivé podmienky, tak aj 1. český program ČST. Hlásateľky, trochu viac vzdelávacích programov, mnoho ideologicky podfarbených programov, dlhé hodiny monoskopu (hej, aj dnes možno monoskop bežne vidieť na Trojke, kto ešte nevidel, nech tam beží). Oveľa menej násilia a iných pre deti a mládež nevhodných prvkov. Nahé ženské prsia? Ale áno, v programoch označených veľkou bielou štvorcípou hviezdou. Tam boli aj inšie vychytávky.
Ale bolo nemysliteľné, aby sme ako deti pozerali hviezdičkové programy. Rovnako nám rodičia nedovolili pozerať tie programy, u ktorých usúdili, že sú pre nás nevhodné, z najrozličnejších dôvodov. Spomeniem aspoň klasických anglických Profesionálov. Zatiaľ čo niektorí moji spolužiaci nadšene predvádzali, ako Bodie a Doyle zneškodnili prašivých teroristov, len som ich počúval. Iste, mrzelo ma to, ale to bolo asi tak všetko, rozhodne som sa kvôli tomu nehádzal o zem.
Dnes je slovenský systém označovania programov oveľa podrobnejší, než bol za mojich čias. Namiesto dvojhodnotovej logiky je hviezdička - nie je hviezdička (nehodiace sa prečiarknite) existuje celá škála označení. Macko naznačuje, že program je vhodný aj pre najmenšie deti, červené čísla označujú dolnú hranicu vhodnosti, 7, 12, 15, 18. Označenie nie je ľubovoľné, televízie by mali pri označovaní postupovať v súlade s príslušnou vyhláškou Ministerstva kultúry (pdf) .
Podľa jej § 1, odsek 1 by v televízii mali byť ako nevhodné a neprístupné pre vekovú skupinu maloletých do 18 rokov označené programy obsahujúce "slovnú agresivitu, vulgárny jazyk, obscénne vyjadrovanie alebo obscénne gestá". Fúha, dúfam, že sú osemnástkou označené prenosy z národnej rady...
Ďalej podľa druhého odseku § 1 by ako nevhodné pre vekovú skupinu maloletých do 15 rokov mali byť označené programy zobrazujúce fyzickú agresivitu a s ňou súvisiace násilné akty končiace sa smrťou alebo vážnymi následkami. Ak si spomeniete na slovenské ľudové rozprávky, či už Valibuka a ním skolených troch drakov alebo dokonca Perníkovú chalúpku a ježibabu v peci, to sú všetko ukážkové príklady násilia končiace smrťou. Pätnástky ako vyšité.
Dvanástka má však naj...trápnejšie podmienky, okrem iného:
"zobrazenie vytvárajúce predstavu málo bezpečného a neistého prostredia alebo zobrazujúce bezmocnosť dospelých voči vonkajšiemu svetu",
"zobrazenie negatívnych skúseností detí",
"zobrazenie náhlych a neočakávaných zmien živých bytostí",
"zobrazenie konania v situáciách, v ktorých je možnosť ublíženia na zdraví nedostatočne zreteľná, zobrazenie [...] fantazijných predstáv o nadľudských hrdinských výkonoch človeka mimo reálneho sveta, ktorých neadekvátna interpretácia vzhľadom na vek môže vyvolať u maloletých efekt napodobňovania".
Toto už nemôže prežiť temer žiadna klasická rozprávka a ani mnohé moderné. Prosto temer žiadne rozprávky nie sú podľa kulmini vhodné pre deti a basta.
"Ahá! Tak preto mal Popolvár najväčší na svete v krúžku červenú dvanástku!"
Ešte poznamenávam, že synovec vo veku 13 rokov už o rozprávky týchto kalibrov dávno nejaví najmenší záujem. Aj to naznačuje, že s vhodnosťou na úrovni 12 rokov to je veľmi pochybné. Aj pre menej ako dvanásťročných EŠTE nie sú vhodné, ale UŽ nie sú zaujímavé.
Samozrejme existuje aj iný ako oficiálny názor. Zuzana Alnerová z UNICEF Slovensko onehdy povedala o význame označovania programov :
"Je orientačnou pomôckou pre rodičov, či dieťa nechajú pri obrazovke. My zastávame stanovisko, že dieťa môže na obrazovke vidieť všeličo, ak je to v prítomnosti rodiča alebo iného dospelého a spolu s jeho vhodným komentárom.“
Takto nejak to dnes vidím aj ja. Navyše si spomínam na rozprávku, ktorá mňa osobne veľmi deprimovala napriek tomu, že sa tvárila veľmi detsky. Otík z Vesničky střediskové na nej bol v kine. Áno, je to Pojďte pane, budeme si hrát , ukážkový príklad chronickej šikany. Žeby predsa len animovaná dvanástka?
A nakoniec kvízová otázka: ktorý slovenský celoplošný program je podľa kritérií vyhlášky najvhodnejší pre najmenšieho diváka vzhľadom k objemu nezávadného programu?
