Ďakujem, nepijem

Už nejakú dobu som uvažoval nad tým, že napíšem pár viet o nepití alkoholu, svojej motivácii a tak podobne. V piatok po úspešnej obhajobe dizertačnej práce sa ma v rámci voľnej debaty jeden z oponentov pýtal, že aké pivo pijem. Nebol len sám prekvapený mojou odpoveďou, že som abstinent. Aj z toho vyvodzujem, že to, že niekto nepije, nikto nemá napísané na čele a ani ináč sa nepijúci od zvyšku sveta neodlišujú. Dá sa s nimi baviť o veciach, zabávať, pracovať...

Hľadajúc trochu na SME blogoch, našiel som článok Stana Cintavého, ktorý zhŕňa niektoré stereotypy spájané s abstinentmi. Že takí nie sú, že si ľudia dávajú do nosa, aby sa uvoľnili... veď si to prečítajte, keď chcete. Zaujímavé rozhodne je, že jeden z príspevkov v diskusii k Stanovmu článku ho obvinil, že ho videl jemne piť kvalitný alkohol, napriek tomu, že vravel, že ani kvapku... a čo je na tom?

Či už klame jeden alebo druhý (prípadne obaja), je to jedno z širšieho pohľadu. Pre mňa nie je podstatné, či niekto nepije alkohol vôbec, či si raz ročne, na Silvestra, dá čašu šampanského, ide trikrát ročne na dve malé pivá alebo po každej večeri pohár červeného vína. Čo neznášam, sú opití ľudia, ktorí ma otravujú. Zároveň je mi ich ľúto a sú mi smiešni. A to už od detstva.

Vôbec to nie je spôsobené tým, že by pil niekto v mojej rodine. To chvalabohu nie, ako hovoríme my ateisti. Stačilo mi ako dieťaťu vidieť pár ožranov na ulici a v televízii. Spomínam si na akúsi inscenáciu, v ktorej hral Maroš Kramár dôstojníka, došiel vyšnorený v parádnej uniforme na večierok a ráno sa totálne rozgajdaný a potrundžený snažil odpotácať. Povedal som si, že nie, takto vyzerať nechcem nikdy v živote. Na strednej škole som v internáte býval na izbe s najväčším ožranom z triedy. Aj vysoká škola bola trošku divoká. Všetky zážitky ma podporili v mojom detskom rozhodnutí nepiť.

Druhým dôvodom, pre ktorý sa snažím minimalizovať spotrebu etanolu, je nejaký vedecký výskum, o ktorom som kedysi čítal. Alkohol vraj zabíja mozgové bunky. Pre mňa sú dôležité, chcem, aby mi fungovali... tak si ich predsa nebudem dobrovoľne ničiť. Stačí, že ma likviduje znečistené životné prostredie, nezdravá životospráva, stres... Je možné, že sa medzitým v inom výskume ukázalo, že alkohol nám vlastne prospieva: viete o takom? Ja som len počul od viacerých ľudí, že pohár červeného vína denne podporuje krvný obeh a tak podobne - lenže to vďaka iným zložkám, nie vďaka alkoholu.

Zámerne sa vyhýbam sebaoznačeniu "abstinent". Toto slovo chápem tak, že dotyčný nepije vôbec. Vôbec. Napríklad kvôli tomu, že je abstinujúcim alkoholikom. Poznám takého. Alebo kvôli liekom. Alebo kvôli tomu, že je šofér. Ako som zistil, niektorí abstinenti tieto dôvody používajú ako výhovorky. Nie je to môj prípad. Zväčša nekompromisne a otvorene tvrdím, že som abstinent, ale z času na čas, tak dvakrát ročne, pri výnimočnej príležitosti, omočím si jazyk napríklad v šampanskom. Väčšina druhov alkoholu, ktoré som v priebehu rokov vyskúšal, mi nechutila. Ale väčšina mi dobre vonia. Nepijem, len občas voniam.

Samozrejme, nie som sám, kto nepije. I v diskusii k Stanovmu článku sa ich (nás) pár prihlásilo, ale je jasné, že je nás iba roztratená drvivá menšina. Mal som šťastie, že som vo svojom živote narazil na chápavých ľudí, ktorý túto moju odchýlku od normálu akceptujú a tak vás nemôžem oblažiť žiadnou historkou o tom, ako ma donútili piť. Jeden môj spolužiak na strednej škole nemal také šťastie a po pitke napoly z donútenia skončil v nemocnici.

Ktovie kedy sa na Slovensku prestane na ľudí, ktorí dobrovoľne nepijú, pozerať ako na exotov. Ja sa toho asi nedožijem. Zatiaľ zväčša platí, že kto nepije s nami, pije proti nám...

(písané 13.3.2005)