Som úradník = nesmiem blogovať?

Dovoľte mi najskôr poznamenať, že príspevky do svojho blogu píšem večer doma a potom ich nahrávam na web. Aj keď mi možno neuveríte, že mám toľko cti, aby som sa za Vaše peniaze celé dni len neflákal, aj keď mi možno neuveríte, že mám práce vyše hlavy... snáď mi uveríte, že mám toľko rozumu, aby som svojho zamestnávateľa príliš neprovokoval.

A teraz všeobecnejšie. Je to úžasný stereotyp, generalizovať a všetkých úradníkov považovať za darmožráčov. Pozrime sa pravde do očí, robíme to mnohí - niekedy aj ja. Keď človek ide niekam na úrad a je vybavený vecne, bez prieťahov, kompetentne, skôr na to zabudne, než že by sa o tom zmieňoval každému na počkanie. Keď sa vyskytne problém, mnohí ľudia si to veľakrát nenechajú pre seba. V poriadku, keď niekto urobí chybu, mal by znášať primerané následky. Netreba robiť z komára somára, ani zľahčovať to, čo je skutočný problém.

Ja sa za príživníka na spoločnosti nepovažujem. Mám svoje hriešiky, ako skoro každý. No nikto ma nenútil, aby som sa v pravom stĺpiku priznal k tomu, že pracujem na bankovom dohľade. Mohol som sa predstaviť stručne dvomi slovami. Svoje zamestnanie i zamestnávateľa vynechať. Lenže som hrdý na svoju prácu, ktorú som doteraz vykonal, nemám sa za čo hanbiť. Iste, aj v práci som dakedy urobil chyby. Tie, o ktorých viem, som si odtrpel so svojím svedomím, hubovou polievkou a prípadne hmotne. Chyby nerobí len ten, kto nerobí nič.

Večer odídem z práce - a čo ďalej? Nemám nárok na osobný život? Nesmiem si vo voľnom čase robiť, čo chcem? Blogovať? Blogovať smú len študenti, novinári, internetoví odborníci, ženy v domácnosti... ale úradníci nie? Keď to preženiem ad absurdum: Mám svoju milú, ktorej sa venujem, mám svoje záľuby, ktorými sa zabávam... to všetko nesmiem robiť, pretože som úradník? Keď odídem z práce mám sa niekam zašiť a usilovne sa hanbiť, že pracujem v otrasnej inštitúcii, ktorá podľa vášho názoru nič dobré nerobí, len míňa naše peniaze? Mám si celé dni spytovať svedomie, že si dovolím žiť z Vašich mozoľov? Ts-ts-ts.

Pritom odchodom z pracoviska moja práca vlastne neskončí. Často riešim otázky uvažovaním mimo práce, cestou v MHD, pri sledovaní televízie... dobrý nápad sa objaví častokrát znenazdajky, veď to viete. (Že si občas robotu nosím domov, to radšej rozmazávať nebudem, podľa mňa to nie je nič chvályhodné...)

Svoju prácu na bankovom dohľade beriem ako službu pre klientov bánk, ktorí zverili svoje prostriedky bankám a ktorých bankový dohľad chráni. Zároveň však sú v istom zmysle a do istej miery mojimi klientmi ľudia z bánk, ktorí pracujú v rôznych oblastiach riadenia rizika. Pretože čím lepšie banky riadia riziko, tým menšie je riziko pre klientov bánk. Ľudia z bánk mi volajú, píšu mi, debatujú so mnou, počúvajú moje výklady, pýtajú sa na detaily i koncepčné otázky a ja sa snažím im dávať čo najkompetentnejšie odpovede. Moje samovzdelávanie neustalo odchodom zo školy, minulý rok som úspešne zložil FRM Exam, skúšku poriadanú medzinárodnou profesnou organizáciou manažérov rizika GARP, ďalej, ešte to nie je týždeň, čo som obhájil dizertačnú prácu ... takto to robia úradníci podľa zažitého stereotypu? Ts-ts-ts.

Ak má náhodou niekto z čitateľov tohto príspevku so mnou skúsenosť, zápornú alebo kladnú, môže sa vyjadriť v diskusii. Aj všeobecne, nie len ku mne. Aby bolo jasné, nejde len o mňa, ale o všetkých nás úradníkov. Nehádžte nás do jedného vreca, navyše zlého - do dobrého by ste mohli :-) Rád si túto záležitosť vyjasním s kýmkoľvek.

(písané 16.3.2005)