Adam Thirlwell: Politika

O to viac ma pred krátkou chvíľou prekvapila nasledovná veta z doslovu Jaroslava Kušníra: "Názov románu nepôsobí atraktívne, ba naopak až odpudzujúco a nudne," (hehehe, hovorím ja, fakt zaujímavé, aký opačný názor Kušnír má - a pokračuje) "čo je však v protiklade so skutočným obsahom diela a jeho témou."

Toto je do veľkej miery pravda. Vedel som, že to nie je o politike, keď som to kupoval. Ale nevedel som, čo presne kupujem.

Román má štyri hlavné postavy. Ocko je otcom Nany, Moshe je milencom Nany a Anjali je milenkou Nany. Nejako to tak vyšlo, že aj Moshe a Anjali si pravidelne vymieňajú telesné tekutiny. Výsledkom je milostný trojuholník, v ktorom fungujú všetky tri strany a niekedy aj súčasne. Ménage à trois. Švédska trojka. Dlhý čas.

Thirlwell nemá žiaden problém s opisom sexu týchto ľudí. Sex dvojice má rôzne podoby, ale nedá sa zväčša hovoriť o milovaní, aspoň podľa prístupu a najmä podľa myšlienok. Nie, neužívajú si to sami, ba dokonca si navzájom nedávajú to, po čom ten druhý túži. Keď sa k tomu pridá ešte tretí, vyskúšajú všeličo, ale jednoducho to nie je ono. Je to preto, že chýba láska?

Možno nie. Každý tvrdí, že toho druhého miluje. Len tie nesplnené očakávania, obavy zo sklamania, prehnaná neistota, hľadanie inej rozkoše a najmä myšlienky vôbec nesúvisiace so sexom... pritom niektoré akty sú popísané až s vedeckou presnosťou. Nepôsobia eroticky. Prirovnanie: gumené rukavice patológa pre väčšinu ľudí jednoducho nie sú erotické.

Anglicko sa strašne zmenilo. Napriek tomuto všetkému totiž nejaký literárny časopis Thirwella zaradil do svojho zoznamu najlepších mladých britských prozaikov . Zdá sa, že v Londýne a starom Yorku sa už prudérnosť nenosí. Romeo, Romeo, mal si sa narodiť o päťsto rokov neskôr.

Ale nie je to len o sexe. Veď prvá časť končí vetou: "Napokon, sex nie je všetko."

Spomínané ocenenie, aj keď možno prehnané, má určite svoje dôvody. Jedným z nich by mohli byť práve už spomenuté vrcholne realistické sondy do uvažovania postáv.

Druhým by mohol byť autorov rozhľad v pop-kultúre a histórii, ktorý dokumentuje častým vkladaním zdanlivo nesúvisiacich odkazov na filmy, architektúru a fragmenty zo života slávnych. Stalina obdivuje za jeho efektívne telefonovanie (len), surrealistov za to, ako sa 3. marca 1928 otvorene porozprávali o sexe, nevynechal Maove rozosievanie pohlavnej nákazy, Hitlerovu sadomasochistickú scénku, ovláda dielo de Sadeho, niečo z produkcie Bollywoodu, páči sa mu rovnaká scéna z Casablanky ako Grgovi Pitićovi z Čiernej mačky, bieleho kocúra .

(Ako vidíte, aj ja mám trochu rozhľad)(keďže ostatné píšem vážne, radšej poznamenávam, že to je sebairónia)(a keďže cítim potrebu to vysvetliť, asi sa mi zdá, že sa mi moc nevydarila)(tento zátvorkový štýl som nedávno videl u Imreho Kertésza )(proste mám rozhľad)(a tiež od jednej z mojich bývalých)(to ale bolo už dávno)(to sa ešte písali papierové listy)(vrátim sa radšej k politike.)

Nie, nezabudol som použiť veľké P. Totiž z nášho lokálneho, (česko-)slovenského pohľadu je asi zaujímavé, že autor pitvá aj vzťahy Václava a Alexandra, neskôr Václava a Milana. A to je o politike, lebo ide o pražskú jar a normalizáciu, Havla, Dubčeka a Kunderu . Mimochodom, pre nášho bývalého prezidenta nenachádza veľké sympatie.

Že to celé je silná káva, dokumentuje nasledovný typický úryvok rozprávačových úvah:

"Tuším sa sem znovu vkráda surrealizmus. Takáto situácia - chlapec sa pozerá, ako sa jeho dievča oddáva fistingu s iným dievčaťom, pri tom pozeraní číta Saula Bellowa a napokon uvarí tri šálky čaju - sa často označuje za surrealistickú. Rozprávač iného typu, ako som ja, by možno povedal: 'Všetko to bolo veľmi surrealistické.' V skutočnosti si Moshe i Anjali mysleli presne toto. Kým Moshe varil čaj a Anjali oddychovala, obaja si znechutene mysleli, že je to veľmi surrealistické."

Ale šťastný to človek, ktorý nikdy nezažil takúto scénu pri nákupoch:

"Bol to predavač. Moshe ho nenávidel.

Lichotí Ti, keď lichotia tvojej milenke? uvažoval Moshe. Dlho nad touto otázkou neuvažoval. Bolo to čiastočne preto, lebo bol deprimovaný a žiarlil. Bolo to aj preto, lebo sa potreboval vyprázdniť. Črevá mu podráždila káva zo Starbucksu, takže musel púšťať vetry - po troške a kradmo. Ako tak žongloval s nezmyselnými nohavičkami na šmykľavých vešiakoch, vetry boli pre Mosheho utrpením. Vždy, keď nejaké vypustil, musel sa presunúť. Musel sa dištancovať od vlastného zápachu."

Scény ako táto sú podľa mňa tretím dôvodom, prečo Thirwell zaujal. Má štýl. Balansuje na pokraji nechutného, pritom evokuje veľa z toho, čo čitatelia bežne zažívajú. Obsahovo drsnejší a štýlovo naschvál naivnejší Viewegh. Rozhľadenejší človek by ho asi prirovnal k niekomu inému. No mňa jednoznačne zaujal.

Je zaujímavé, aké rôzne recenzie získal v prevažne anglickej tlači - od veľmi pozitívnych až po veľmi negatívne. Prívlastok "kontroverzný" v tomto prípade asi sedí. Odporúčam čítať len dosť liberálnym povahám.

(písané 13. novembra 2006)