Šachom som sa zaoberal od prvých ročníkov základnej školy. Mal som tisíc záujmov, okrem iného som chodil na šachový krúžok a darilo sa mi tam tak striedavo. Niektorých spolukrúžiacich som porážal, iní porážali mňa, rôzne. Cestovali sme po turnajoch s obetavými vedúcimi a občas sme niečo vyhrali. Dubnica nad Váhom bola v tom čase na tom so žiackym šachom celkom dobre, ale v skutočnosti som nepatril medzi tú najsilnejšiu skupinu.
Postupne poodpadávali tí slabší a najslabšími sa stali pôvodne priemerní. Čiže napríklad ja. Viete aký je to pocit, keď sedíte za šachovnicou, oproti vám súper, hodiny tikajú... Pred začiatkom každej partie som bol neistý a ako partia bežala, skoro vždy som sa dostal do situácie, v ktorej som mal neodbytný pocit, že stojím blbo. Že musím prehrať. Že nemám čo hrať. Aj vtedy, keď mi vedúci tvrdili, že je to v poriadku, býval som hlboko pesimistický. Tomu odpovedali moje výsledky. Stále horšie.
A kto rád prehráva? Asi nikto, možno len mentálni masochisti . Preto som hľadal niečo nové. Podobné. Niečo, pri čom som mohol využiť svoju znalosť kráľovskej hry, jej pravidiel, vzťahov medzi figúrkami - a pritom sa nemusieť báť času ani súpera. Objavil som kompozičný šach.
Keď objavím novú šachovú úlohu, môžem sa jej venovať kedykoľvek a kdekoľvek, môžem jej venovať času, koľko chcem. Keď ma nebaví, vezmem inú. Sú ich stotisíce, mám na výber nepreberné množstvo žánrov, štýlov, autorov... môžem vymýšľať sám, čo mi napadne. Na rozdiel od partie ma nestresuje žiaden súper. Každý ťah môže mať hlboký zmysel, krásne zdôvodnenie. Snažím sa nájsť ideálnu hru pre obe strany, čo najsilneší útok za bieleho i čo najvynaliezavejšiu obranu za čierneho.
Problém č. 8 |
Stručne povedané, kompozičný šach je umenie svojho druhu a ja som mu úplne prepadol. Vďaka nemu sa šach stal pre mňa koníčkom prvým medzi mnohými.
Na ilustráciu vecí, aké sa v bežnom hranom šachu prakticky nedejú, som vybral dvojťažku Michaela McDowella. Sú v nej až traja bieli pešiaci prichystaní premeniť sa na dámu - ale ako to biely spraví tak, aby čierneho zmatoval už druhým ťahom?
Z minulých článkov v tejto rubrike som zostal dlžný riešenia až dvoch úloh. Takže najskôr si zo základného postavenia normálnej partie prehrajme priebeh dôkazovky Pascala Wassonga, ktorá vedie k danému postaveniu po 7. ťahu čierneho: 1.f3 b6 2.Kf2 Sa6 3.De1 Sd3 (čierny strelec sa obetuje pre otvorenie bielej dámy) 4.exd3 Dc8 5.De6 (biela dáma sa obetuje na revanš, aby mala kam uhnúť jej čierna kolegyňa) dxe6 6.Ke2! (biely kráľ stráca čas) Dd7! (aj čierna dáma) 7.Ke1 Dd8 - a výsledkom je trojuholník bieleho kráľa i čiernej dámy. Kto by to povedal po prvom pohľade na konečné postavenie?
Tiež sme tu mali dvojťažku riešenú na našich majstrovstvách. V nej riešiteľov mohli zviesť viaceré pokusy, ktoré len-len že nevychádzajú, čierny má proti nim jedinú obranu: 1.Ve6? Vc4!, 1.Se6? Vxb5!, 1.Ve5? Sc4!, 1.Se5? Vc4! Vo všetkých pokusoch sa biely snažil matovať jazdcom na e4, správnou cestou je matovanie úplne niekde inde: 1.c7! čím hrozí 2.Jb7#. Čierny má štyri obrany proti tejto hrozbe, po ktorých nasledujú iné maty: 1...Vc4 2.Vxd5#, 1...Sc4 2.Dxd4#, 1...Vxc7 2.Jxe4#, 1...Ve4+ 2.Jxe4# .
(písané 5. júna 2005)
