Kopnúť si do Hviezdoslava

Možno to tak nemyslela. Možno išlo v prvom rade o vnútorný svet slovenskej ženy z prelomu 19. a 20. stročia. O príbeh manželky slávneho muža, ktorej prvoradou úlohou bolo starať sa o velikána ducha, slúžiť mu. Angličanka by si mohla na podobný príbeh vybrať Charlesa Darwina a jeho ženu Emmu . Ale sme na Slovensku.

Samozrejme nejde o rekonštrukciu, ale o fikciu. Takže Ilona Országhová-Hviezdoslavová si môže myslieť, čo chce, môže robiť, čo chce a nikto sa na autorku nemôže hnevať. Spravila z Hviezdoslava (aj z Vajanského) ujka žiarlivo vyžadujúceho pochvalu svojho diela, bez akejkoľvek tolerancie ku kritike. Bravo. Spravila z neho chlapa, ktorý sám cestuje, ale ženu k moru nevezme. Zhodou okolností som ako citát vybral presne to, čo je na obálke knihy:

Chcela s ním vidieť cudzie krajiny, na vlastné oči vidieť slávne maľby v slávnych obrazárňach. On sa však napokon vybral bez nej, zato s jej bratom. Ešte kým sa chystali na cestu, ustavične začínala s mužom rozhovor na tú tému, chcelo ho presvedčiť, dúfala, že ešte zmení názor. Bol neoblomný. A niekedy jej ani len nedopovedal. Skúšala to aj pred cudzími ľuďmi, no nič na neho neplatilo.

Práve bola u nich akási návšteva, a on sa jej z ničoho nič spýtal: "Žena moja, povedz mi, aký má byť dobrý muž a žena."

"Jedno telo a jedna duša," odpovedala pohotovo.

"Tak vidíš. A keď ja idem k moru, je to, ako keby si išla aj ty so mnou."

Bravo. Súhlasím plne s názorom kritika Jozefa Bžocha:

Juráňová svoj jednoznačne negatívny vzťah k Iloninej životnej úlohe vyjadruje mäkko, ale veľmi účinne – jemným, no zžieravým sarkazmom. Ironicky oceňuje Iloninu dôstojnosť, s akou vzala na seba svoj údel, miestami až neznesiteľne „kladne“ zvýrazňuje jej oddanosť manželovi a jeho poslaniu, čím vyvoláva u čitateľa presne ten účinok, ktorý zamýšľala – odpor.

Otázka je, že odpor k čomu? K Hviezdoslavovi? (kop!) K úlohe ženy v patriarchálnej spoločnosti? (kop!) K prehnanému feminizmu? (žltá karta!) K oravským reáliám? (červená karta?) Neviem, či to má byť autorská licencia, nikdy som v Námestove nebol, ale nejak sa mi nezdá, že by slnko mohlo vykukovať za Babiou horou, ktorá je cca 18 km temer presne na sever , hádam mi to Námestovčania či iní znalci miestnych pomerov vysvetlia.

Nakoniec príhoda s maturitou z Hviezdoslava ešte za jeho života... nuž, hodnotím ju ako komickú vložku, ktorá sa zvyčajne dáva na začiatok knihy.

Ale možno som to len nepochopil a svoj predsa len mierne pozitívny dojem z knižky ešte budem musieť prehodnotiť, keď ju pochopím :-)

Mimochodom, ako správny literárny konzument som si až dnes všimol, ktoré knihy boli finalistami súťaže Anasoft litera 2009. Zhodou okolností tri posledné slovenské knihy, ktoré som čítal, boli finalistami: Šepkár Petra Krištúfeka (bieda), Mystifikátor Máriusa Kopcsaya (dosť dobré) a teraz Juráňovej Ilona. Tuším by som si teraz mohol od premiery pôvodnej slovenskej literatúry oddýchnuť.

P.S. Od Hviezdoslava som poctivo prečítal len Vlkolinských. Ušli ako tak v čase, keď pre mňa boli povinným čítaním. Na lyrickú poéziu som si netrúfol. Je tu nejaký skutočný milovník Hviezdoslava?