2x pohľad na japonské spoločnosti

Amélie Nothomb: V ohromení a strachu *

Túto útlu knižku som v knižnici vzal na Germino odporučenie. Autorkou i hrdinkou je žena. Ako taká to má v japonskej spoločnosti ťažšie než muži. Plus je to Belgičanka a u tej sa očakáva, že ničomu nebude rozumieť. Japončine (tej rozumie, lebo ju študovala), zvyklostiam spoločenským (to ide ako tak) alebo firemným (tu je skutočne úplne v lese). Podarí sa jej prešliapnuť snáď každý bubon, urobiť problémy komukoľvek, kto jej s niečím pomôže a nabehnúť si do pasce ktoréhokoľvek soka v korporátnom boji. Prípadne sokyne.

Stratiť či nestratiť tvár, boj o to už bol v koloniálnom Tajpanovi . Tu na mňa najdrsnejšie zapôsobil spôsob výčitiek šéfa podriadeným: rev! Rev! RÉÉÉÉV!

Hrdinka vydržala v službách spoločnosti Jumimoto jeden rok, presne podľa svojej zmluvy.

Niall Murtagh: Modrooký zaměstnanec japonské firmy *

Zato hrdina tejto knihy (našiel som ju úplnou náhou v skrini v pondelok), ktorý je zároveň aj autorom , vydržal pracovať pre veľkú japonskú firmu veľa rokov. Určite k tomu prispelo, že si za manželku vzal Japonku, keď predtým študoval na japonských vysokých školách. Mal už za sebou aj dobrodružné obdobie, cestovateľské, takže i keď sa na jednej strane dá diviť, že sa nechal zošnurovať firemnými pravidlami, na druhej strane mu strádanie z dobrodružstiev mohlo pomôcť prekonať aj neobvyklé požiadavky. Prispôsobiť sa.

Začína na spodku rebríčka, ale na rozdiel od Nothombovej hrdinky postupuje nahor. Vysporiada sa s problémami s bývaním, cestovaním do práce, spoluprácou s kolegami, ktorí nie sú dostatočne internacionálni (rozumej nikdy nerobili s cudzincom), umením delikátne rozlíšiť čo povedať a čo nepovedať... Čitateľ mu fandí a Japonci sú tiež v drvivej väčšine sympatickí, i keď plastickí, nie jednostranní. Na rozdiel od knihy Nothombovej nikde žiadne lyrické úseky, realita je dostatočne pestrá, či dokonca šokujúca.

Ako ukážku som vybral dôsledok toho, že sa autor/hrdina oženil:

Rikó-T mi sděluje, že dají na nástěnku oznámení.

"U firmy je tradicí, že když se některý zaměstnanec ožení, vyvěsí se malé oznámení, aby kolegové mohli přijít s blahopřáním."

"Jistě, na firemní tradice jsem si už zvykl."

Na oznámení napíše stručnou informaci o mně - nic osobního nebo soukromého, jen to, kde a kdy se šťastná dvojice seznámila, kam jsme chodili na schůzky, kde to zajiskřilo, kdo požádal o ruku, kdy a jak se to odehrálo, kde ráno vstává první, to vše co možná nejpodrobněji - samozřejmě že nic osobního nebo soukromého.

Říkám mu, že se s Mijuki poradím, abych zjistil, co bychom chtěli, aby se sdělovalo. Ona už bude vědět, co tam dát.

"Pověz jim jen, že jsme se seznámili, když jsme jedné deštivé noci odcházeli z představení v divadle kabuki v Ginze, nic víc," radí mi.

"Ale neseznámili jsme se v té ruské restauraci v Šibuji?"

"Ginza zní lépe. Je to aspoň třída. Kolegy, které chodí na kabuki v Ginze, si lidé od Mitsubishi budou vážit a obdivovat ho víc než toho, který chodí na boršč do Šibuje."

[...]

Oznámení má nahoře logo Mitsubishi a je úředně orazítkované a schválené osobním oddělením a vedoucím mého oddělení.

Každopádne dvojica dobrých kníh, jedna výborná a druhá fantastická.


* - disclaimer pod čiarou: Pokiaľ si cez tento link kúpite nejakú knižku v martinus.sk, hodí mi to províziu 5%, na cenu knihy pre vás to vplyv nemá. Rovnako to nemá vplyv na dojmy kníh, ktoré do blogu ukladám, ako môžete vidieť z registra mojej rubriky Knihy . :-)