Nepokořenost srdce

Podobnú otázku som položil už pred časom v úvode článku o knihe s názvom Bozk čiernej vdovy . V jej prípade išlo o román z červenej knižnice. A o čom inom môže byť Nepokořenost srdce?

O niečom úplne inom. Už ste si tipli? Tak poďme na rozuzlenie.

Ide o poviedkovú knihu Stanislava Váchu (od ktorého som relatívne nedávno čítal Haurov), ktorej 9 poviedok je spojených podobným prostredím a podobnými postavami. Z veľkej časti sú to pracovníci výskumu, vývoja, konštrukcie, projekcie, teda tvoriví ľudia z priemyselného a vedeckého prostredia. Žiadni robotníci, žiadni obchodníci.

Samozrejme, poviedky nie sú rovnaké. Riešia však relatívne úzky okruh konfliktov, ktoré sa v predmetnom prostredí vyskytujú so železnou pravidelnosťou. Protekcia, kariérizmus, pasivita, neúprimnosť, pätolízačstvo, úloha straníckej organizácie, neschopnosť zniesť kritiku, zúfala neschopnosť alebo neochota riadiť a presadiť myšlienky. S výnimkou straníckej organizácie a jej zásahov by sa mnohé dalo transplantovať aj do dnešnej doby, napríklad do prostredia ústredia väčšej banky. Takže po modifikácii niektorých reálií by poviedky mohli niečo povedať aj dnešnému čitateľovi.

Aké pohľady sa v knihe striedajú? Pohľad bývalého námestníka celého ústavu, riaditeľa, vedúceho medzi mlynskými kameňmi - snaživým podriadeným a konformným námestníkom, spasiteľa, nádejného nástupcu na miesto zosnulého riaditeľa, čerstvého kolegu so skúsenosťami, zamestnanca píšuceho poviedky. Každý má svoje ciele a tie sú prekvapivo často v rozpore s cieľmi väčšiny kolegov, nadriadených, podriadených. Inými slovami, vo vtedajšom výskume všeličo nefungovalo. Z toho potom boli vredy na dvanástniku a infarkty, keď si to človek moc pripúšťal.

Treba povedať, že len menšina poviedok ma zaujala po literárnej stránke. Určite to súvisí s tým, že boli pomerne na jedno kopyto, Vácha tiež nie je žiaden Pamuk, ale zase aspoň základný štýl má. Zaujalo ma napríklad vypustenie Žampacha (veľmi veľmi snaživého podriadeného, ktorý vedel, že bojom za šéfa bojuje aj za seba) v porovnaní s vypustením Krakena (nie je v knihe, ale v klasickom filme Súboj Titánov). Navyše som si vybral ešte tri úryvky, ktoré slúžia na porovnanie so súčasnosťou, v podstate taký test stálej aktuálnosti knihy - keď už som sa ňou prelúskal.

-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-
Charakteristika šéfa, ktorý prirástol pred dôchodkom k svojej stoličke a ktorého budú od nej musieť odoperovať:

Stáhl se všude, kde zavětřil sebemenší pach rizika. Hrál na výdrž a věděl, že za úspěch mu dají nanejvýš nějaký papír s uznáním, ale za neúspěch půjde ještě ten rok od válu. V pětašedesáti se už nesní o vavřínech, za nimiž je třeba se odvážit do nejistých výšek. Všechny naděje se upínají už jen k jistotě. Ještě jeden roček a ještě další roček!

-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-
Vedúci ako tak na strane pravdy si do odboru priviedol spasiteľa. Spasiteľ je zväčša kladná postava, človek, ktorý ide po pravde za každú cenu. To má samozrejme aj niektoré negatívne dôsledky, obzvlášť, keď niekto niekde hore nechce pravdu počuť.

Teď, když o tom uvažuji, je mi s odstupem stále jasnější, že po přijetí Ivana do odboru jsem mohl další průběh událostí jen málo ovlivnit. V třiatřiceti je člověk už hotový a sotva ho může co změnit. Ivan byl z takového dřeva, že všechna má zkušenost a snad i trocha mé těžce získané náčelnické obratnosti ho nedokázaly přimět, aby alespoň navenek vystupoval trochu diplomaticky.

"Odvážně," přikyvoval jsem mu častokrát ve své kanceláři jako přítel, "to je v pořádku. Odvážně, ale moudře."

"Počkej," ptal se mě. "Jak to myslíš moudře? Tak mám napsat do rozboru pravdu, nebo nemám?"

"Samozřejmě, že je potřeba ji napsat. Ale tak, aby neurážela a nebolela."

"Aby bolavá pravda nebolela?"

[...]

"Otevřu otázku."

"Otevřeš konflikt."

"O to mi jde. Někdo musí postavit do protikladu to, co chceme a potřebujeme, s tím, co máme. Náročný cíl proti nedostatečné skutečnosti."

"Postavíš do protikladu nás a naše chlebodárce."

"Chlebodárce? Jaké chlebodárce? Pracujeme snad všichni. A jestli je někdo naším chlebodárcem, kterému máme sloužit, pak to není ministerstvo, ale celá společnost."

-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-
A ešte jedna verzia:

"Jaromíre." Vložím nyní do svého hlasu všechnu vážnost, které jsem schopen. "Zkus na chvíli postavit si jedinou otázku. Odmysli si všechno a zeptej se, jestli má Just pravdu nebo ne."

"Pravdu!" vykřikl. "Pravdu! Tahle fabrika není na pravdu. Tady se musí vyrábět! A kdo mi v tom bude překážet, i kdyby měl sebelepší úmysly, musí uhnout!"

-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-
Príliš často je pravda nepríjemná. Ako konzultant to viem.

Snáď z tohto dôvodu sa ešte aj dnes oplatí Nepokořenost srdce prečítať. Raz a stačilo.