Doteraz som bol tvorbou Iľfa a Petrova nepoľúbený. (Kedysi som síce kúpil 12 stoličiek - akože román od I&P, nie skutočný nábytok - ale venoval som ich jednej priateľke a nevyšlo, aby som si to mohol prečítať. Ľudia prichádzajú a odchádzajú...)
Napriek tomu možno Poviedky prirovnať k niečomu, nad čím som sa už v knižnej rubrike vytešoval. Konkrétne mám na mysli Zoščenkovu zbierku . Nečudo, že všetci traja, Iľf, Petrov aj Zoščenko, mali za sovietskych čias problémy. Satira ťala do živého, je málo veľkých duchov, ktorí si nechajú metať do tváre hyperbolizovaný obraz svojich nevydarených ťahov... a priškripnúť kritikov je také ľahké...
Povedal by som, že Iľf a Petrov píšu ešte zaujímavejšie ako Zoščenko.
Ale jednu vec majú spoločnú. Na jednej strane niektoré aspekty poviedok už (alebo ešte?) nie sú aktuálne, sovietsky systém mal svoje špecifiká. Na druhej strane väčšina motívov je stále k veci a som si istý, že mnohí súčasníci by sa pri čítaní Iľfa a Petrova mali cítiť nepríjemne. Pokiaľ by si uvedomili, že je to aj o nich.
(Takú mieru sebareflexie však často nemôžeme očakávať. :-))
(písané 2. marca 2007)
Iľf - Petrov: Poviedky
Len toť som písal o zborníku Poviedka 2000. To boli súčasné slovenské poviedky všetkých druhov. Obsah knihy Iľfa a Petrova je vo všetkých spomenutých smeroch iný. Poviedky sú staré mnoho desaťročí, sú z prostredia Ruska a Sovietskeho zväzu a predovšetkým všetky satirické.